JANA KVALTÍNOVÁ

„Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska.“Robert Vano Gallery

Vyštudovaná stavebná inžinierka Jana Kvaltínová našla svoje naplnenie v prostredí o niečo romantickejšom, jej profesiou a vášňou v jednom je svadobná fotografia. Miluje svadobnú zábavu, no svoju prácu berie s absolútnou vážnosťou, zodpovednosťou, až perfekcionizmom. Jej cieľom je zachytiť nielen okamih, ale najmä to nevysvetliteľné, čo dvoch ľudí privedie k oltáru.

Trocha netradičné, že sa zo stavebnej inžinierky stala svadobná fotografka…

Inšpirovala ma sestra, ktorá sa fotografii venovala a v začiatkoch mi veľmi pomohla. Moje fotografovanie sa začalo s narodením dcéry a spočiatku som si len chcela zhotoviť pekné fotky bábätka. Nabralo to však trochu rýchlejší spád. Ale nečakala som, že niekedy budem fotiť svadby a ľudí. Ako prvý objekt mi pózovala budúca švagriná – veľmi pekná a fotogenická žena, a tak sme spolu začali trénovať.

© Jana Kvaltínová

Komunikujete so svadobčanmi? Ste neviditeľná alebo sa ich snažíte manažovať?

Myslím si, že som skôr neviditeľná, samozrejme, ak je potrebné, nemám žiadny problém s komunikáciou a viem vyjadriť svoje predstavy. Som typ, ktorý zbožňuje svadby odmalička, bavím sa spolu s hosťami. Keď sa tancuje, tancujem s nimi, rada sa porozprávam s rodinou či s priateľmi.

Ako si vás páry pripravujúce svadbu nájdu?

Najmä cez odporúčania priateľov, rodiny či známych. Osobne som si reklamu nikdy nedávala. Mojou reklamou je moja práca.

© Jana Kvaltínová

Veľa párov čaká na svadobné fotografie aj niekoľko mesiacov, čo súvisí s ich náročnou úpravou. Do akej miery sa venujete úprave fotiek vy?

Som perfekcionistka, nedokážem niekomu, kto mi zveril dôveru, odovzdať surovú snímku. Rýchlo nafotených obrázkov má dnes doma každý tisíce. Svadba je však výnimočná udalosť a neskôr vám ostanú spolu so spomienkami skutočne iba fotografie. Preto si dávam záležať a kým ich všetky spracujem, trvá mi to mesiac až dva. Keď si pozrú na začiatku pár spracovaných fotografií, tak si radi počkajú, lebo vedia, že to bude stáť za to.

Všímate si konkurenciu? Na akej úrovni je podľa vás svadobná fotografia na Slovensku?

Máme tu veľmi peknú tvorbu, ale sú aj fotografi, ktorí podliezajú latku, či už ide o cenu alebo kvalitu. Nepochopím, ako dokáže niekto odovzdať fotografiu klientovi na druhý deň, bez akejkoľvek úpravy. Vždy ma prekvapí, že sú ľudia, ktorí za to aj ochotne zaplatia.

© Jana Kvaltínová

Okrem hobby je pre vás fotenie aj komerčná záležitosť?

Mňa baví ukazovať ľuďom, že sú krásni. Chcem im urobiť radosť, teším sa, keď im tá snímka niečo dá. Miesta, svetlo a rekvizity, všetko čo používam, je späté s romantikou a radosťou.

© Jana Kvaltínová

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery

RENATA VOGL

„Myslím, že historické techniky sa nedajú neobľúbiť.“

Renata Vogl sa fotografiou zaoberá od roku 2009, dnes má za sebou niekoľko výstav a ocenenia z medzinárodných súťaží. Ženský akt a vyabstrahovanú krajinu premieta pomocou mokrého kolódiového procesu – ferotypie na kovové platničky. Jedna z najstarších fotografických techník jej k srdcu prirástla napriek značnej náročnosti, občasným bolestiam hlavy, hnedým prstom a niekoľkým menším požiarom.

Mohli by ste nás neznalých zasvätiť do Vašej techniky?

Mokrý kolódiový proces je jednou z najstarších fotografických techník. Mokrým sa nazýva z prostého dôvodu, doštička, na ktorej je naliata svetlo citlivá kolódiová vrstva, jednoducho musí byť mokrá. Vždy vznikne iba jedna, originálna fotografia. Ja robím ferotypie, ktoré sú na hliníkovom plechu, ambrotypiami na skle sa nezaoberám. Postup je však podobný. Prvý krok spočíva vo vyčistení a vyleštení plechu, aby sa odstránila mastnota a nečistoty. Potom sa naň aplikuje kolódium, ktoré rovnomerne rozlejeme na celý povrch, obracaním v minimálnych uhloch. V tmavej komore sa platnička vloží do scitlivovacieho roztoku dusičnanu strieborného, kde sa ponechá ponorená niekoľko minút. Na jeho povrchu vznikne svetlo citlivá vrstva a potom ho už môžeme vložiť do špeciálne upravenej kazety na film, ktorú dáme do fotoaparátu a následne sa exponuje. Scénu by sme už mali mať dopredu pripravenú, pretože expozícia sa pohybuje v čase od piatich sekúnd až po niekoľko minút.

© Renata Vogl

V histórii sa takto fotografovalo zátišie, ktoré je statické, či portréty, pričom modelky alebo modely boli určitým spôsobom fixovaní, mali napríklad podopretú hlavu, aby vydržali dve minúty nehybne sedieť. Následne sa fotografia vyvolá v tmavej komore, na plech nalejeme vývojku a vyvolávame. Ak výsledok nezodpovedá našim predstavám, obraz možno jednoducho zmyť handričkou alebo špongiou a doštičku opätovne použiť. Ak obraz vyschne, už zmazanie nie je možné. Posledný krok spočíva vo fixovaní, lakovaní, plech sa nahreje nad plameňom a nanáša sa naň lak z levanduľového oleja a sandarakovej živice. Toto je veľmi príjemný krok, vďaka levanduli je všetko krásne prevoňané. Dokonca niektorí ľudia, ktorí majú výnimočne vyvinuté čuchové bunky, dokážu vôňu rozoznať aj neskôr, keď ku fotografii privoňajú. Lak sa znova presuší, pričom treba byť opatrný vzhľadom na to, že je horľavý. Niekoľkokrát som i hasila – všetkým možným, čo bolo práve po ruke, alebo som už skoro hotovú ferotypiu musela hodiť na zem a začala som po nej skákať, aby som uhasila plamene – pre mojích kolegov to bol občas veľmi komický pohľad. Samozrejme, že takto som ferotypiu zničila. Takže i pri poslednom, finálnom kroku je možnosť, ju pokaziť. No netreba to vzdávať, i takto sa dá pracovať na svojej trpezlivosti. Inak je to ale príjemný krok, ktorým sa zavŕši celý proces, počas ktorého vznikne originálna, nezameniteľná fotografia.

Je to finančne náročné?

Je to samozrejme finančne náročnejšie, chemikálie nie sú lacné, najdrahší je asi dusičnan. Ale existujú rôzne internetové obchody, kde možno výhodne zakúpiť dostupné sety.

Stane sa aj, že fotografia vôbec nevyjde?

Často krát. Keď som o tomto procese počula prvý krát pomyslela som si, že je veľmi komplikovaný a má množstvo úskalí. Všetko je však o cite a nejakej tej praxi. Čím viac ambrotypií alebo ferotypií človek urobí, tým lepšie vie čo a ako, pri akej teplote, ako dlho, odkiaľ liať, ako platničku držať. Postup si vieme vyčítať aj z internetu, ale na tieto už „fajnové nuansy“ prídeme až tým, že skúšame, dvadsaťkrát to pokazíme a skúšame znovu. Dávka trpezlivosti je nevyhnutná.

© Renata Vogl

Prečo ste si spomedzi škály historických techník zvolili práve ferotypiu, ktorá je značne náročná?

S ferotypiou som sa zoznámila úplnou náhodou na privátnom workshope u fotografa Rasťa Čambála, ktorý ňou bol v tom čase veľmi nadšený. Ako začiatočníkovi sa mi zdala, komplikovaná a náročná, nerozumela som jej. Opäť som sa s ňou stretla na stáži u Vladimíra Židlického, začala som sa ňou teda viac zaoberať a celkom som sa pre ňu nadchla. Myslím si, že čaru kolódiového procesu človek podľahne ľahko, pokiaľ ma nejaké to vizuálne vnímanie. Myslím, že historické techniky sa nedajú neobľúbiť. Obrazová forma je nezameniteľná a čarovná. Je ale dôležité nemať zábrany týkajúce sa práce s chemikáliami, keďže sú horľavé a napríklad dusičnan je nebezpečný, nesmie sa dostať do očí, inak môže poškodiť zrak. Treba byť naozaj obozretný. Zaujímavosťou je nezameniteľný znak všetkých kolodionistov a to hnedé prsty. Dusičnan totiž po niekoľkých minútach zhnedne a nejde vôbec ničím dole, môžete si umývať ruky koľko chcete, typické hnedé zafarbenie zíde až po pár týždňoch. Pre bežných ľudí to musí vyzerať veľmi zvláštne. V lete, kedy pracujem v krátkych nohaviciach alebo sukni, nie sú výnimočnosťou ani hnedé nohy.

Aké zaujímavosti, okrem hnedých prstov, sa Vám ešte pri práci prihodili?

Boli dni, kedy sa nedarilo a musela som proces opakovať niekoľkokrát. Keď som potom vyšla z pracovnej miestnosti, prekvapilo ma množstvo čerstvého vzduchu. Sú tam rôzne výpary, je tam etanol, éter. Mierne bolesti hlavy z nedostatku kyslíka sa prihodili niekoľkokrát.

Musí byť fotograf zároveň aj chemikom?

Sama seba by som za chemika určite neoznačila, ale keď niekto v takejto miere s chemikáliami pracuje, mal by sa s nimi určite aspoň trochu oboznámiť, aby si bol vedomý toho, do čoho ide, aby vedel ako s nimi manipulovať, ako ich uskladňovať, určite to nemôže byť bez poriadku.

© Renata Vogl

Čo myslíte, ako pôsobia Vaše fotografie, v ktorých sa spája originalita forma i obsah, na diváka?

Odozvy sú rôzne, záleží od toho, kto sa na ne pozerá. Nedávno som bola na akcii v Banskej Bystrici pod názvom „Dni originality“, kde som vystavovala aj svoje ferotypie a bolo celkom zaujímavé pozorovať reakcie ľudí. Nikdy predtým som nebola takto bezprostredne konfrontovaná so všeobecným publikom. Výstava sa konala v obchodnom centre, kde sa naozaj prechádzajú rôzni ľudia, od tých, ktorým fotografia nič nehovorí, až po umelcov z povolania. Bolo vidieť, že obyčajný „smrteľník“ sa na ferotypie ledva pozrel a návštevníci s istým vzťahom k umeniu boli nadšení tým, že si výsledky takejto zaujímavej techniky môžu pozrieť na vlastné oči. Mnohí diváci im vôbec neporozumejú, iným učarujú. Tak je to aj v poriadku.

© Renata Vogl
Fotografie Renaty Vogl nájdete aj na www.artofphotography.eu

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery

ONDŘEJ JANŮ

„Nie som umelec, ale veľké dieťa.“ 

Robert Vano Gallery
Ondřej Janů si k fotografii najprv pričuchol z opačnej strany, ako model. Keď ale vyhotovil svoju prvú ambrotypiu, vedel, že našiel to, čo hľadal. Inšpiráciu nachádza v modernom umení a sám označenie umelec odmieta.

Ako by ste sa ako fotograf charakterizoval?

Snažím sa využívať všetky médiá fotografie, od stredného formátu, cez digitálnu fotografiu, až po mokrý koloidový proces. Zatiaľ by som sa zaradil asi medzi módnych fotografov, týmto smerom sa uberám. I keď to v mojej voľnej tvorbe nie je až tak poznať.

Prečo módna fotografia?

Fungoval som a aj dnes ešte občas zaskočím, na opačnú stranu fotoaparátu, ako model. Behom tejto práce som mal možnosť byť svedkom profesie fotografa, pričuchnúť si k tomuto povolaniu a uvedomil som si, že takto by som chcel fungovať, takto by som chcel žiť. Keďže som nemal žiadny fotoaparát, žiadne prostriedky, dlho som to odďaľoval, čakal som a čakal, až som si jedného dňa povedal, že takto to už ďalej nejde. Vyhrabal som starý fotoaparát po dedkovi a pomaly začal experimentovať.

© Ondřej Janů

Vašou srdcovou záležitosťou a médiom vyjadrovania je mokrý koloidový proces.

Nadchla ma tvorba fotografky Sarah Moon na veľkoformátový polaroid. Páčila sa mi atmosféra a nedokonalosť týchto fotografií a tak som hľadal možnosti, ako sa k takejto forme priblížiť. Robil som tak cez rôzne workshopy, vyskúšal som si platinotypiu, olejotlač, gumotlač, bolo to fajn, ale nebolo to presne to, čo som chcel. Našťastie sa na takýchto workshopoch združujú ľudia, ktorí majú záujem o rôzne historické techniky a tak som na jednom z nich stretol Zděnka Řivnáče, ktorý ma odkázal na Vaška Smolíka, zaoberajúceho sa ambrotypiou. Pán Smolík ma celkom potrápil, zadával mi rôzne úlohy, ktoré som musel splniť, aby ma vôbec do tajomstva tejto techniky zasvätil. Keď som urobil prvú fotografiu, mal som jasno, že toto je to médium, ktoré som hľadal. Už som nemusel ďalej hľadať.

Vraj sa nepovažujete za umelca. Prečo?

Vravievam, že nie som umelec, ale veľké dieťa. So svojou tvorbou som úplne slobodný, neriešim nejaké veľké filozofické otázky, ale skôr sa hrám, využívam, čo mi médium ponúka. Snažím sa ísť svojou cestou, nepozerať naľavo, napravo, chcem byť slobodný v tom, čo robím.

© Ondřej Janů

Fotíte aj na zákazku. Aký je rozdiel medzi Vašou komerčnou a slobodnou tvorbou?

Áno, snažím sa. Fotím reportáže, módnu fotografiu, testy pre modelky. Pri mokrom procese je najlepšie, že mi do toho nikto nemôže hovoriť. Málokto ten proces pozná a tým, že je náročný, ľudia ma nechajú, nech si robím svoje. Pri zákazke si samozrejme musím splniť svoje zadanie, čo je niekedy zväzujúce, ale niekedy si vytvorím veci do svojho portfólia bez toho, aby som to čakal. Často aj zo zákazkového fotenia vzíde fajn večer aj výsledky.

Máte za sebou výstavy?

Zúčastnil som sa niekoľkých malých výstav v Prahe, samostatných i spoločných a mal som ešte výstavu v Budapešti, kde som prezentoval výtvory s určitým zásahom, dotvorením, či už rytím, dodaním farby či kolážou.

© Ondřej Janů

Čo je pre Vás inšpiratívnym podnetom k tvorbe?

Inšpiráciu čerpám z moderného umenia. Chodím napríklad do národnej galérie na prednášky o modernom umení, kde cítim inšpiráciu z určitých umeleckých smerov, potom sa ich myšlienku snažím dostať do fotografie, zachytiť to, z čoho maliari vychádzali. Moderné umenie je teda asi mojou najsilnejšou inšpiráciou a momentálne gro mojej tvorby. Plus samozrejme hudba a filmy. Napríklad som si minule do slúchadiel pustil Nirvanu a pritom škrabal do dosky a tým vyjadroval emócie, ktoré na mňa hudba prenášala.

Na čom pracujete aktuálne?

Tvorím spontánne, zo dňa na deň dostanem nejaký nápad a idem ho stvárniť. Pre príklad nedávno sme boli s partnerkou v kine na filme Nymfomanka a pri odchode z premietacej sály som už v hlave nosil nápad na jedno dielo.

Čo považujete za najväčší doterajší úspech?

Úspechy. Nie som človek, ktorý by sa týmto tak úplne zaoberal. Pre mňa je úspech, že sa môžem fotografiou živiť, to je to najkrajšie, čo môže byť. Výstavy sú samozrejme fajn, ale to je vždy dočasná záležitosť, výstava začne a skončí a potom si človek na ňu pomaly už ani nespomenie. Mal som ale napríklad nomináciu za Czech Grand Design, čo je určite úspech. Ale ako som hovoril, priorita je niekde inde.

© Ondřej Janů

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery

TEREZA Z DAVLE

„Zo žien dnes robia karikatúry, na mojich fotografiách sú skutočné.“ Robert Vano Gallery

Tereza z Davle je známou súčasnou českou fotografkou, no novodobými trendmi zobrazovania človeka sa zlákať nedá. Aktami a portrétmi zhmotňuje svoje videnie ženskosti, ktoré je založené na prirodzenosti a pokojne i nedokonalosti, ktorá sa s krásou nevylučuje.

Používate umelecké meno Tereza z Davle. Ako vzniklo?

Neplánovane ho zaviedol môj kamarát, majiteľ kaviarne a súčasne galérie. Keď som si kúpila fotoaparát, veľmi ma podporoval. Zorganizoval mi aj výstavu, no pri inštalovaní si nevedel spomenúť na priezvisko, tak do výkladu jednoducho napísal Tereza z Davle. Podľa mestečka, kde som bývala.

Fotografiu ste neštudovali, ste samouk. Bolo to o „pokus-omyle“ alebo ste mali aj nejakých „učiteľov“?

Radila som sa so svojimi kamarátmi – fotografmi, maliarmi, umelcami. Nakoľko som nikdy netušila, že sa budem fotografiou živiť, bola to pre mňa len zábava. Portrétovala som kamarátky, ktoré sa mi samé ponúkali, takže v podstate ma do toho dostali ony. Nečakala som od toho nejaké veľké výsledky. Možno vďaka tomu, že som fotila s láskou a skutočne ma to bavilo, sa mi nakoniec podarilo fotografovaním aj živiť.

© Tereza z Davle

Akým vývojom ste prešli od roku 1993, keď ste začali fotiť?
Na začiatku som bojovala najmä s nedostatkom financií, takže som šetrila na všetkom možnom. Kupovala som si papiere a filmy po záruke, tmavú komoru som si požičiavala. Za dievčatami som jazdila autobusom alebo električkou, pričom som so sebou ťahala veľkú tašku s rekvizitami. Ale nakoľko som bola mladá a plná elánu, tak to celkom išlo. Teraz už mám aj auto, aj všetko potrebné. Vývojom prešla tiež technika a začala som fotiť aj digitálne, ale nie výstavy, len komerčné práce.

Prečo vás priťahujú pôvodné techniky – čiernobiela fotografia, ručne vyvolávané zväčšeniny, minimálne úpravy?

Nemám rada dokonalé sterilné veci. Bavia ma napríklad staré čiernobiele filmy, na ktorých je vidno „zrnenie“ a stopy po roztrhnutí. Vôbec mi neprekáža, keď nie sú fotografie ostré a technicky dokonalé. Vo svojej tvorbe to nepotrebujem. Moderná technika nie je mojou silnou stránkou, nezastaviteľne speje dopredu, no ja ostávam stále na rovnakom bode.

© Tereza z Davle

Aký je rozdiel v spolupráci medzi modelkou, ktorú oslovíte na ulici, profesionálnou modelkou a celebritou? S kým fotíte najradšej a prečo?

Najradšej mám „nemodelky“, pretože si ich môžem sama tvarovať. Nie sú pokrútené vzťahmi s inými fotografmi a nemajú naučené pózy. Sú prirodzené a také je i moje videnie ženskosti.

Môže byť na fotke každá žena krásna, resp. niečím zaujímavá aj bez radikálneho zásahu grafika?

Rozhodne áno. Skôr digitálne úpravy ani neexistovali a ženy boli krásne aj na fotografiách a obrazoch. Teraz je to naopak, zo žien robia karikatúry. V dôsledku digitálnych úprav už ani neviete, čo je pravda a čo klamstvo. Ale keď niekto príde na moju výstavu fotografií, ktoré sú ručne zväčšované z negatívov, môže si byť stopercentne istý, že každá žena vyzerá v skutočnosti presne tak, ako je zachytená na fotke.

Vraj ste boli od detstva obklopená fotografickým glamour. Do akej miery to malo vplyv na vašu tvorbu?

Podľa mňa zásadný, pretože môj starý otec bol fotograf portrétov na Barrandove a prastarý otec zas akademický maliar. Bola som vychovávaná medzi obrazmi, a fotografiami, vždy som kreslila a maľovala. Preto mi prišlo fotografovanie absolútne prirodzené. Dedko však umrel dva roky predtým, ako som s tým začala, takže to, že rodinná tradícia pretrváva, vidí už len zhora.

A do akej miery sa nechávate ovplyvňovať inými vonkajšími vplyvmi – iní fotografi, svetové trendy, názory kritikov a pod.?

Veľa ľudí si myslí, že nie sú ovplyvňovaní ničím, ale všetci sme nevedomky ovplyvňovaní. Či už sa nám niečo páči alebo nie. Ja mám rada Helmuta Newtona a Brassaia, ako aj veľa iných fotografov: Sarah Moon, Antonína Kratochvíla.

Kľúčový moment vo vašej kariére bolo, že ste prišlo o takmer celú vašu tvorbu, keď vám zlodeji vykradli ateliér. Vďaka čomu ste sa opäť „postavili na nohy“?

Riešila som, či budem alebo nebudem fotiť a po niekoľkých mesiacoch mi začala fotografia chýbať. Požičala som si peniaze na foťák a začala som znova. Bolo to stále vo mne a vrátila som sa k tomu.

Na čom pracujete aktuálne?

Momentálne dokončujem celok zameraný na dievčatá z Českého Krumlova, okrem krásnych dám je tam i množstvo malebných lokalít. A naďalej čakám na múzu. V minulosti som ich mala viac, tú najvplyvnejšiu až desať rokov, dnes už žiaľ nefotí. Dúfam, že tá pravá múza ešte príde.

© Tereza z Davle

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery