JANA KVALTÍNOVÁ

„Na svadbách milujem, že z nich sála neha a láska.“Robert Vano Gallery

Vyštudovaná stavebná inžinierka Jana Kvaltínová našla svoje naplnenie v prostredí o niečo romantickejšom, jej profesiou a vášňou v jednom je svadobná fotografia. Miluje svadobnú zábavu, no svoju prácu berie s absolútnou vážnosťou, zodpovednosťou, až perfekcionizmom. Jej cieľom je zachytiť nielen okamih, ale najmä to nevysvetliteľné, čo dvoch ľudí privedie k oltáru.

Trocha netradičné, že sa zo stavebnej inžinierky stala svadobná fotografka…

Inšpirovala ma sestra, ktorá sa fotografii venovala a v začiatkoch mi veľmi pomohla. Moje fotografovanie sa začalo s narodením dcéry a spočiatku som si len chcela zhotoviť pekné fotky bábätka. Nabralo to však trochu rýchlejší spád. Ale nečakala som, že niekedy budem fotiť svadby a ľudí. Ako prvý objekt mi pózovala budúca švagriná – veľmi pekná a fotogenická žena, a tak sme spolu začali trénovať.

© Jana Kvaltínová

Komunikujete so svadobčanmi? Ste neviditeľná alebo sa ich snažíte manažovať?

Myslím si, že som skôr neviditeľná, samozrejme, ak je potrebné, nemám žiadny problém s komunikáciou a viem vyjadriť svoje predstavy. Som typ, ktorý zbožňuje svadby odmalička, bavím sa spolu s hosťami. Keď sa tancuje, tancujem s nimi, rada sa porozprávam s rodinou či s priateľmi.

Ako si vás páry pripravujúce svadbu nájdu?

Najmä cez odporúčania priateľov, rodiny či známych. Osobne som si reklamu nikdy nedávala. Mojou reklamou je moja práca.

© Jana Kvaltínová

Veľa párov čaká na svadobné fotografie aj niekoľko mesiacov, čo súvisí s ich náročnou úpravou. Do akej miery sa venujete úprave fotiek vy?

Som perfekcionistka, nedokážem niekomu, kto mi zveril dôveru, odovzdať surovú snímku. Rýchlo nafotených obrázkov má dnes doma každý tisíce. Svadba je však výnimočná udalosť a neskôr vám ostanú spolu so spomienkami skutočne iba fotografie. Preto si dávam záležať a kým ich všetky spracujem, trvá mi to mesiac až dva. Keď si pozrú na začiatku pár spracovaných fotografií, tak si radi počkajú, lebo vedia, že to bude stáť za to.

Všímate si konkurenciu? Na akej úrovni je podľa vás svadobná fotografia na Slovensku?

Máme tu veľmi peknú tvorbu, ale sú aj fotografi, ktorí podliezajú latku, či už ide o cenu alebo kvalitu. Nepochopím, ako dokáže niekto odovzdať fotografiu klientovi na druhý deň, bez akejkoľvek úpravy. Vždy ma prekvapí, že sú ľudia, ktorí za to aj ochotne zaplatia.

© Jana Kvaltínová

Okrem hobby je pre vás fotenie aj komerčná záležitosť?

Mňa baví ukazovať ľuďom, že sú krásni. Chcem im urobiť radosť, teším sa, keď im tá snímka niečo dá. Miesta, svetlo a rekvizity, všetko čo používam, je späté s romantikou a radosťou.

© Jana Kvaltínová

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery

RENATA VOGL

„Myslím, že historické techniky sa nedajú neobľúbiť.“

Renata Vogl sa fotografiou zaoberá od roku 2009, dnes má za sebou niekoľko výstav a ocenenia z medzinárodných súťaží. Ženský akt a vyabstrahovanú krajinu premieta pomocou mokrého kolódiového procesu – ferotypie na kovové platničky. Jedna z najstarších fotografických techník jej k srdcu prirástla napriek značnej náročnosti, občasným bolestiam hlavy, hnedým prstom a niekoľkým menším požiarom.

Mohli by ste nás neznalých zasvätiť do Vašej techniky?

Mokrý kolódiový proces je jednou z najstarších fotografických techník. Mokrým sa nazýva z prostého dôvodu, doštička, na ktorej je naliata svetlo citlivá kolódiová vrstva, jednoducho musí byť mokrá. Vždy vznikne iba jedna, originálna fotografia. Ja robím ferotypie, ktoré sú na hliníkovom plechu, ambrotypiami na skle sa nezaoberám. Postup je však podobný. Prvý krok spočíva vo vyčistení a vyleštení plechu, aby sa odstránila mastnota a nečistoty. Potom sa naň aplikuje kolódium, ktoré rovnomerne rozlejeme na celý povrch, obracaním v minimálnych uhloch. V tmavej komore sa platnička vloží do scitlivovacieho roztoku dusičnanu strieborného, kde sa ponechá ponorená niekoľko minút. Na jeho povrchu vznikne svetlo citlivá vrstva a potom ho už môžeme vložiť do špeciálne upravenej kazety na film, ktorú dáme do fotoaparátu a následne sa exponuje. Scénu by sme už mali mať dopredu pripravenú, pretože expozícia sa pohybuje v čase od piatich sekúnd až po niekoľko minút.

© Renata Vogl

V histórii sa takto fotografovalo zátišie, ktoré je statické, či portréty, pričom modelky alebo modely boli určitým spôsobom fixovaní, mali napríklad podopretú hlavu, aby vydržali dve minúty nehybne sedieť. Následne sa fotografia vyvolá v tmavej komore, na plech nalejeme vývojku a vyvolávame. Ak výsledok nezodpovedá našim predstavám, obraz možno jednoducho zmyť handričkou alebo špongiou a doštičku opätovne použiť. Ak obraz vyschne, už zmazanie nie je možné. Posledný krok spočíva vo fixovaní, lakovaní, plech sa nahreje nad plameňom a nanáša sa naň lak z levanduľového oleja a sandarakovej živice. Toto je veľmi príjemný krok, vďaka levanduli je všetko krásne prevoňané. Dokonca niektorí ľudia, ktorí majú výnimočne vyvinuté čuchové bunky, dokážu vôňu rozoznať aj neskôr, keď ku fotografii privoňajú. Lak sa znova presuší, pričom treba byť opatrný vzhľadom na to, že je horľavý. Niekoľkokrát som i hasila – všetkým možným, čo bolo práve po ruke, alebo som už skoro hotovú ferotypiu musela hodiť na zem a začala som po nej skákať, aby som uhasila plamene – pre mojích kolegov to bol občas veľmi komický pohľad. Samozrejme, že takto som ferotypiu zničila. Takže i pri poslednom, finálnom kroku je možnosť, ju pokaziť. No netreba to vzdávať, i takto sa dá pracovať na svojej trpezlivosti. Inak je to ale príjemný krok, ktorým sa zavŕši celý proces, počas ktorého vznikne originálna, nezameniteľná fotografia.

Je to finančne náročné?

Je to samozrejme finančne náročnejšie, chemikálie nie sú lacné, najdrahší je asi dusičnan. Ale existujú rôzne internetové obchody, kde možno výhodne zakúpiť dostupné sety.

Stane sa aj, že fotografia vôbec nevyjde?

Často krát. Keď som o tomto procese počula prvý krát pomyslela som si, že je veľmi komplikovaný a má množstvo úskalí. Všetko je však o cite a nejakej tej praxi. Čím viac ambrotypií alebo ferotypií človek urobí, tým lepšie vie čo a ako, pri akej teplote, ako dlho, odkiaľ liať, ako platničku držať. Postup si vieme vyčítať aj z internetu, ale na tieto už „fajnové nuansy“ prídeme až tým, že skúšame, dvadsaťkrát to pokazíme a skúšame znovu. Dávka trpezlivosti je nevyhnutná.

© Renata Vogl

Prečo ste si spomedzi škály historických techník zvolili práve ferotypiu, ktorá je značne náročná?

S ferotypiou som sa zoznámila úplnou náhodou na privátnom workshope u fotografa Rasťa Čambála, ktorý ňou bol v tom čase veľmi nadšený. Ako začiatočníkovi sa mi zdala, komplikovaná a náročná, nerozumela som jej. Opäť som sa s ňou stretla na stáži u Vladimíra Židlického, začala som sa ňou teda viac zaoberať a celkom som sa pre ňu nadchla. Myslím si, že čaru kolódiového procesu človek podľahne ľahko, pokiaľ ma nejaké to vizuálne vnímanie. Myslím, že historické techniky sa nedajú neobľúbiť. Obrazová forma je nezameniteľná a čarovná. Je ale dôležité nemať zábrany týkajúce sa práce s chemikáliami, keďže sú horľavé a napríklad dusičnan je nebezpečný, nesmie sa dostať do očí, inak môže poškodiť zrak. Treba byť naozaj obozretný. Zaujímavosťou je nezameniteľný znak všetkých kolodionistov a to hnedé prsty. Dusičnan totiž po niekoľkých minútach zhnedne a nejde vôbec ničím dole, môžete si umývať ruky koľko chcete, typické hnedé zafarbenie zíde až po pár týždňoch. Pre bežných ľudí to musí vyzerať veľmi zvláštne. V lete, kedy pracujem v krátkych nohaviciach alebo sukni, nie sú výnimočnosťou ani hnedé nohy.

Aké zaujímavosti, okrem hnedých prstov, sa Vám ešte pri práci prihodili?

Boli dni, kedy sa nedarilo a musela som proces opakovať niekoľkokrát. Keď som potom vyšla z pracovnej miestnosti, prekvapilo ma množstvo čerstvého vzduchu. Sú tam rôzne výpary, je tam etanol, éter. Mierne bolesti hlavy z nedostatku kyslíka sa prihodili niekoľkokrát.

Musí byť fotograf zároveň aj chemikom?

Sama seba by som za chemika určite neoznačila, ale keď niekto v takejto miere s chemikáliami pracuje, mal by sa s nimi určite aspoň trochu oboznámiť, aby si bol vedomý toho, do čoho ide, aby vedel ako s nimi manipulovať, ako ich uskladňovať, určite to nemôže byť bez poriadku.

© Renata Vogl

Čo myslíte, ako pôsobia Vaše fotografie, v ktorých sa spája originalita forma i obsah, na diváka?

Odozvy sú rôzne, záleží od toho, kto sa na ne pozerá. Nedávno som bola na akcii v Banskej Bystrici pod názvom „Dni originality“, kde som vystavovala aj svoje ferotypie a bolo celkom zaujímavé pozorovať reakcie ľudí. Nikdy predtým som nebola takto bezprostredne konfrontovaná so všeobecným publikom. Výstava sa konala v obchodnom centre, kde sa naozaj prechádzajú rôzni ľudia, od tých, ktorým fotografia nič nehovorí, až po umelcov z povolania. Bolo vidieť, že obyčajný „smrteľník“ sa na ferotypie ledva pozrel a návštevníci s istým vzťahom k umeniu boli nadšení tým, že si výsledky takejto zaujímavej techniky môžu pozrieť na vlastné oči. Mnohí diváci im vôbec neporozumejú, iným učarujú. Tak je to aj v poriadku.

© Renata Vogl
Fotografie Renaty Vogl nájdete aj na www.artofphotography.eu

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery

ANDREJ PALACKO

Profilova fotoFotograf Andrej Palacko sa venuje reportážnej a umelecko-reportážnej fotografii už tridsať rokov. Na konte jeho profesionálnej fotografickej kariéry sú tisíce záberov z kultúrneho, umeleckého a politického života z viacerých krajín sveta. Profesionálne pôsobil nielen na Slovensku ale aj v Nemecku. Krajinou jeho mimoriadneho záujmu je v posledných rokoch predovšetkým Kuba. Jeho reportážne a umelecké vnímanie sveta zachytené na fotografických obrazoch je založené najmä na vnútornej citlivosti, v zmysle pre detail a v rozpoznaní jedinečnosti chvíle. Tvorba Andreja Palacka je výrazom citu pre vizuálne vnímanie sveta a človeka v ňom. Vo svojom archíve má stovky publikovaných reportáží, fotografií, aj obrázky, ktoré dosiaľ neboli publikované. Na exkluzívnych záberoch zachytil osobnosti z kultúrneho, umeleckého, športového a politického života (Fidel Castro, Joe Cocker , Stevie Wonder, Paul McCartney). Momentálne kandiduje na post primátora mesta Bratislava.

Ako ste sa dostali k fotografii?

Za to, že som sa dostal k fotografii môžem ďakovať hlavne svojim rodičom. Hlavne otec, ktorý sa ako poradca zúčastňoval natáčania vojenských filmov a vodil ma na tieto natáčania. Takto ma nasmeroval k fotografii. V dome pionierov (teraz prezidentský palác) som sa prvý krát učil robiť fotky.

Študovali ste fotografiu?

Vyštudoval som strednú školu. Škola, stredná alebo vysoká, vám dá len teoretické znalosti, ale fotografa z vás urobí život.

Čo vás na fotografii tak dlho baví?

Fotografii sa venujem už tridsať rokov. Stále ma baví dokumentovať historické momenty, ktoré sa už nikdy nevrátia a ktoré budú slúžiť o desiatky rokov ďalším generáciám k tomu, aby si pozreli akí sme boli, aký tu bol život. Trápi ma hlavne zlá sociálna situácia ľudí, hlavne mladých. Fotografiou sa snažím poukázať na tento problém. Že svet sa neuberá správnym smerom. Ja fotím všetko, ale zaujíma ma hlavne zákulisie divadla a opery, ulica a jej atmosféra. Vždy sa snažím, v krajine ktorú navštívim, hľadať tie krásne veci, osobnosti. Snažím sa tú krajinu vyzdvihnúť. Pravým opakom je Slovensko. Je to moja rodná krajina a preto sa snažím poukazovať na jej problémy.

Donedávna ste fotili na film. Prečo?

Minulý rok som bol šesťkrát na Kube a prvýkrát s digitálom. Kúpil som si NIKON D4. Ja fotím už viac ako dvadsaťpäť rokov hlavne Nikonmi. V posledných rokoch hlavne Nikonmi F3, ku ktorým mám širokú výbavu. Prečo fotím na film? Materiály ostávajú archivované na filme 100-200 rokov. Teraz som fotil Kubu na digitál. Fotky som vložil na pevný disk. Za posledný rok mi odišli štyri pevné disky. Keby som nemal fotky niekoľkokrát archivované, tak sa tie historické materiály nenávratne stratia. Táto doba je taká umelohmotná. Materiály, ktoré sú umiestnené na Google, Facebooku, atď. nie sú dostatočne bezpečné. Môže prísť k nejakému konfliktu a radiácia všetko vygumuje. Stále viac fotografov sa vracia ku klasike.

© Andrej Palacko

Ktorá z osobností, ktoré ste fotili bola najzaujímavejšia, najsympatickejšia?

Z našich osobností to bol hlavne P. Dvorský. Ja som bol jeho dvorný fotograf. Môžem povedať, že Dvorskí sú nádherní, úžasní a milí ľudia Ja som ho fotil vlastne všade. V Národnom divadle, pri otváraní klubu P. Dvorského v Dúbravke, atď. Tam som vo vestibule vystavil asi 120 fotografií. Ľudia sa po koncerte vyhrnuli von a všetky fotografie si rozobrali. Potom prišli za P. Dvorským a mnou, aby sme sa im na tie fotografie podpísali. Mám krásne zábery Eugena Suchoňa. Teraz je pätnáste výročie úmrtia Eugena Suchoňa a musím povedať, že som sklamaný z prístupu ministerstva kultúry. Rozhodol som sa, že už neposkytnem žiadne fotografie našich významných osobností ministerstvu kultúry.
Zo zahraničných osobností to bol hlavne Les McCann, džezový pianista. Strašne milý človek. Ďalšou osobnosťou je Cras Mambri, v šesťdesiatych rokoch svetová osobnosť opery. Dokonca som ju fotil vo Viedni spolu s Petrom a Mirom Dvorskými. Stretol som sa s ňou, keď som fotil najväčšiu opernú scénu na svete Aida. Bolo tam 1200 účinkujúcich, slony, ťavy, žirafy. Bola veľmi milá. Pri každom stretnutí sme sa objímali.

Ako to bolo s Vašim odchodom do Nemecka?

Ja som odišiel dva mesiace pred revolúciou. Samozrejme, že moje začiatky boli v kuchyni, kde som umýval riady. Chodil som rok do jazykovej školy a po večeroch som si chodil zarobiť do talianskej reštaurácie. Tam som sa naučil variť mnoho zaujímavých jedál. Vyskúšal som si aj prácu pri bare. Bola to škola života. To dnes mladým chýba. Skúsenosti.
V Bratislave, ktorá je totálne rozkradnutá, tradíciu zničili obchodné reťazce. Tradícia kaviarní, vinární, historického centra, ktoré tu boli od Márie Terézie, totálne zničili. Bratislava je mŕtva. Mladí by sa mali venovať tradíciám a vrátiť sa k prírode. Radšej ísť s rodinou na vidiek, ako žiť v Bratislave. Bratislava sa stala žumpou. Ak to porovnám s Kubou, tak na Kube nie sú teroristi, zločinci, mafie. Preto ju uznávam ako ostrov planéty. Sú tam samozrejme problémy, hlavne chudoba, ale duchom sú to bohatí ľudia. Kuba patrí Kubáncom a Slovákom nepatrí nič.

Vrátim sa k ceste do Nemecka. Aký je rozdiel v práci oproti Slovensku?

Práca je tam korektná, medziľudské vzťahy sú korektné, ľudia sú tolerantní a hlavne Nemci sú veľmi pracovití.

© Andrej Palacko

Prečo fotíte čiernobiele fotografie? Robíte si fotky sám?

Čiernobiele fotky som si vyvolával sám doma. Bolo to trochu náročné, nebolo to jednoduché. Klasická fotka má svoje zrno, svoju atmosféru. Dnešná fotografia je umelohmotná. Dnes zo škaredej fotky urobíte peknú, z tlstej baby chudú. To už nie je fotografia.

Nezasahujete do svojich fotiek?

Nie. Dokonca som nikdy nerobil ani výrezy. Kompozične sú moje fotky také ako na negatíve. Fotím najradšej detaily. Mojimi najobľúbenejšími objektívmi sú 20 a 180 mm. 20 mm bola na reportáž a 180 mm na koncerty, alebo iné detailné veci. To potom idete blízko k ľuďom, ako napríklad k Hugovi Chávezovi, môjmu nebohému priateľovi na 20 mm.

Nevadíte foteným osobám?

Väčšinou nie. Určite sa stali aj také prípady, ale to bolo málo, napr. na Kube. Keď som bol na tribúne Fidela Castra, kde sa hocikto nedostane. To bolo mesiac predtým, ako ho hospitalizovali, mám historické zábery. Bol som za chrbtom Fidela Castra. Novinári sú väčšinou dole, ja som bol hore.
Stal sa mi taký príbeh s Gerardom Depardieu. Bola vojenská prehliadka. Depardieu tam prišiel v teplákoch na tribúnu. Ja som mal položené svoje objektívy na zemi spolu s mojimi moje cigaretami. On povedal – Kapitalist, Malboro – a ja som povedal – Ich bin kein Kapitalist, du bist kapitalist du… Kohiba.- Kohiba je drahšia ako Mallboro. No a potom odo mňa pýtal peniaze, tak so mu hodil jedno pesos. Je to veľký miláčik Fidela Castra.

Teraz nedávno ste dostali ocenenie za dokumentárny film, o čo išlo?

Pripravil som dokumentárny film o legende svetového boxu Teofilovi Stevensonovi. Bol som u neho filmovať a aj fotografovať. Z toho vznikol dokument, za ktorý som dostal na 30. medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu športu v Miláne ocenenie. Ja som ho filmoval 3. júna a on 11. júna zomrel. Také zábery nikto nemá. Napríklad ako Teofilo tancuje.

© Andrej Palacko

Robíte náročné projekty ako si zabezpečiť financie?

Na fotenie Kuby som investoval veľké množstvo finančných prostriedkov. Teraz plánujem ísť do Venezuely, zdokumentovať stavbu elektrárne. Okrem toho si nafotím život vo Venezuele a potom urobím v Caracase obrovskú výstavu. Plánujem zdokumentovať aj Dominikánsku republiku.

Fotili ste v minulosti aj Rómov na Slovensku. Môžete to nejako porovnať?

Ja mám teraz taký projekt. Idem s filmovým a televíznym štábom urobiť dokumentárny film. Pred 25 rokmi som robil fotoreportéra v Auto-moto-revue. Ak som išiel na služobnú cestu do Humenného. Cestou som videl na takom kopci rómsku osadu – Podskalku. Krásna, nádherná. Tak som ich nafotografoval, zdokumentoval. Kolega bol zatvorený v aute, lebo sa bál. Ja som sa dostal k nim úplne blízko. Za mesiac som sa do tej osady vrátil a doniesol som do tej osady aj 100 fotiek. Všetky som ich porozdával. Čo sa im páčilo, to si nechali, čo sa im nepáčilo, to roztrhali. Chcel by som tieto osady znovu navštíviť. Kúpiť 5-6 fotoaparátov a budem tie deti učiť fotiť. Potom ukážem fotky z pred 25 rokov ich rodičom a budem hľadať ľudí na fotkách. Chcem prebudiť ľudí, aby spoznali Cigánov, ich kultúru, remeslá, ich dušu.

© Andrej Palacko

Sledujete práce aj iných fotografov?

Priznám sa, že som nikdy nekontroloval fotografov, nikdy som nikoho nekritizoval. Nemal som na to čas. Mám však veľa dobrých kamarátov, fotografov. Ale každý máme svoju prácu a nikto do nikoho nerýpe.

Nevenujete sa výchove mladých?

Keby bol záujem z vysokých škôl, môžem robiť prednášky. Mám veľa skúseností, ktoré by som rád odovzdal mladým ľuďom. Nielen fotografické, ale i o živote.

Urobili ste už životnú fotku, alebo stále čakáte na životnú fotku?

Strašne rád by som nafotil Fidela Castra s Mickom Jagerom. Môj sen je urobiť výstavu v Londýne, kde by som prezentoval svoj nápad zorganizovať koncert Rolling Stones na Kube. Bol by to koncert storočia.

© Andrej Palacko

© Andrej Palacko

ONDŘEJ JANŮ

„Nie som umelec, ale veľké dieťa.“ 

Robert Vano Gallery
Ondřej Janů si k fotografii najprv pričuchol z opačnej strany, ako model. Keď ale vyhotovil svoju prvú ambrotypiu, vedel, že našiel to, čo hľadal. Inšpiráciu nachádza v modernom umení a sám označenie umelec odmieta.

Ako by ste sa ako fotograf charakterizoval?

Snažím sa využívať všetky médiá fotografie, od stredného formátu, cez digitálnu fotografiu, až po mokrý koloidový proces. Zatiaľ by som sa zaradil asi medzi módnych fotografov, týmto smerom sa uberám. I keď to v mojej voľnej tvorbe nie je až tak poznať.

Prečo módna fotografia?

Fungoval som a aj dnes ešte občas zaskočím, na opačnú stranu fotoaparátu, ako model. Behom tejto práce som mal možnosť byť svedkom profesie fotografa, pričuchnúť si k tomuto povolaniu a uvedomil som si, že takto by som chcel fungovať, takto by som chcel žiť. Keďže som nemal žiadny fotoaparát, žiadne prostriedky, dlho som to odďaľoval, čakal som a čakal, až som si jedného dňa povedal, že takto to už ďalej nejde. Vyhrabal som starý fotoaparát po dedkovi a pomaly začal experimentovať.

© Ondřej Janů

Vašou srdcovou záležitosťou a médiom vyjadrovania je mokrý koloidový proces.

Nadchla ma tvorba fotografky Sarah Moon na veľkoformátový polaroid. Páčila sa mi atmosféra a nedokonalosť týchto fotografií a tak som hľadal možnosti, ako sa k takejto forme priblížiť. Robil som tak cez rôzne workshopy, vyskúšal som si platinotypiu, olejotlač, gumotlač, bolo to fajn, ale nebolo to presne to, čo som chcel. Našťastie sa na takýchto workshopoch združujú ľudia, ktorí majú záujem o rôzne historické techniky a tak som na jednom z nich stretol Zděnka Řivnáče, ktorý ma odkázal na Vaška Smolíka, zaoberajúceho sa ambrotypiou. Pán Smolík ma celkom potrápil, zadával mi rôzne úlohy, ktoré som musel splniť, aby ma vôbec do tajomstva tejto techniky zasvätil. Keď som urobil prvú fotografiu, mal som jasno, že toto je to médium, ktoré som hľadal. Už som nemusel ďalej hľadať.

Vraj sa nepovažujete za umelca. Prečo?

Vravievam, že nie som umelec, ale veľké dieťa. So svojou tvorbou som úplne slobodný, neriešim nejaké veľké filozofické otázky, ale skôr sa hrám, využívam, čo mi médium ponúka. Snažím sa ísť svojou cestou, nepozerať naľavo, napravo, chcem byť slobodný v tom, čo robím.

© Ondřej Janů

Fotíte aj na zákazku. Aký je rozdiel medzi Vašou komerčnou a slobodnou tvorbou?

Áno, snažím sa. Fotím reportáže, módnu fotografiu, testy pre modelky. Pri mokrom procese je najlepšie, že mi do toho nikto nemôže hovoriť. Málokto ten proces pozná a tým, že je náročný, ľudia ma nechajú, nech si robím svoje. Pri zákazke si samozrejme musím splniť svoje zadanie, čo je niekedy zväzujúce, ale niekedy si vytvorím veci do svojho portfólia bez toho, aby som to čakal. Často aj zo zákazkového fotenia vzíde fajn večer aj výsledky.

Máte za sebou výstavy?

Zúčastnil som sa niekoľkých malých výstav v Prahe, samostatných i spoločných a mal som ešte výstavu v Budapešti, kde som prezentoval výtvory s určitým zásahom, dotvorením, či už rytím, dodaním farby či kolážou.

© Ondřej Janů

Čo je pre Vás inšpiratívnym podnetom k tvorbe?

Inšpiráciu čerpám z moderného umenia. Chodím napríklad do národnej galérie na prednášky o modernom umení, kde cítim inšpiráciu z určitých umeleckých smerov, potom sa ich myšlienku snažím dostať do fotografie, zachytiť to, z čoho maliari vychádzali. Moderné umenie je teda asi mojou najsilnejšou inšpiráciou a momentálne gro mojej tvorby. Plus samozrejme hudba a filmy. Napríklad som si minule do slúchadiel pustil Nirvanu a pritom škrabal do dosky a tým vyjadroval emócie, ktoré na mňa hudba prenášala.

Na čom pracujete aktuálne?

Tvorím spontánne, zo dňa na deň dostanem nejaký nápad a idem ho stvárniť. Pre príklad nedávno sme boli s partnerkou v kine na filme Nymfomanka a pri odchode z premietacej sály som už v hlave nosil nápad na jedno dielo.

Čo považujete za najväčší doterajší úspech?

Úspechy. Nie som človek, ktorý by sa týmto tak úplne zaoberal. Pre mňa je úspech, že sa môžem fotografiou živiť, to je to najkrajšie, čo môže byť. Výstavy sú samozrejme fajn, ale to je vždy dočasná záležitosť, výstava začne a skončí a potom si človek na ňu pomaly už ani nespomenie. Mal som ale napríklad nomináciu za Czech Grand Design, čo je určite úspech. Ale ako som hovoril, priorita je niekde inde.

© Ondřej Janů

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery

TEREZA Z DAVLE

„Zo žien dnes robia karikatúry, na mojich fotografiách sú skutočné.“ Robert Vano Gallery

Tereza z Davle je známou súčasnou českou fotografkou, no novodobými trendmi zobrazovania človeka sa zlákať nedá. Aktami a portrétmi zhmotňuje svoje videnie ženskosti, ktoré je založené na prirodzenosti a pokojne i nedokonalosti, ktorá sa s krásou nevylučuje.

Používate umelecké meno Tereza z Davle. Ako vzniklo?

Neplánovane ho zaviedol môj kamarát, majiteľ kaviarne a súčasne galérie. Keď som si kúpila fotoaparát, veľmi ma podporoval. Zorganizoval mi aj výstavu, no pri inštalovaní si nevedel spomenúť na priezvisko, tak do výkladu jednoducho napísal Tereza z Davle. Podľa mestečka, kde som bývala.

Fotografiu ste neštudovali, ste samouk. Bolo to o „pokus-omyle“ alebo ste mali aj nejakých „učiteľov“?

Radila som sa so svojimi kamarátmi – fotografmi, maliarmi, umelcami. Nakoľko som nikdy netušila, že sa budem fotografiou živiť, bola to pre mňa len zábava. Portrétovala som kamarátky, ktoré sa mi samé ponúkali, takže v podstate ma do toho dostali ony. Nečakala som od toho nejaké veľké výsledky. Možno vďaka tomu, že som fotila s láskou a skutočne ma to bavilo, sa mi nakoniec podarilo fotografovaním aj živiť.

© Tereza z Davle

Akým vývojom ste prešli od roku 1993, keď ste začali fotiť?
Na začiatku som bojovala najmä s nedostatkom financií, takže som šetrila na všetkom možnom. Kupovala som si papiere a filmy po záruke, tmavú komoru som si požičiavala. Za dievčatami som jazdila autobusom alebo električkou, pričom som so sebou ťahala veľkú tašku s rekvizitami. Ale nakoľko som bola mladá a plná elánu, tak to celkom išlo. Teraz už mám aj auto, aj všetko potrebné. Vývojom prešla tiež technika a začala som fotiť aj digitálne, ale nie výstavy, len komerčné práce.

Prečo vás priťahujú pôvodné techniky – čiernobiela fotografia, ručne vyvolávané zväčšeniny, minimálne úpravy?

Nemám rada dokonalé sterilné veci. Bavia ma napríklad staré čiernobiele filmy, na ktorých je vidno „zrnenie“ a stopy po roztrhnutí. Vôbec mi neprekáža, keď nie sú fotografie ostré a technicky dokonalé. Vo svojej tvorbe to nepotrebujem. Moderná technika nie je mojou silnou stránkou, nezastaviteľne speje dopredu, no ja ostávam stále na rovnakom bode.

© Tereza z Davle

Aký je rozdiel v spolupráci medzi modelkou, ktorú oslovíte na ulici, profesionálnou modelkou a celebritou? S kým fotíte najradšej a prečo?

Najradšej mám „nemodelky“, pretože si ich môžem sama tvarovať. Nie sú pokrútené vzťahmi s inými fotografmi a nemajú naučené pózy. Sú prirodzené a také je i moje videnie ženskosti.

Môže byť na fotke každá žena krásna, resp. niečím zaujímavá aj bez radikálneho zásahu grafika?

Rozhodne áno. Skôr digitálne úpravy ani neexistovali a ženy boli krásne aj na fotografiách a obrazoch. Teraz je to naopak, zo žien robia karikatúry. V dôsledku digitálnych úprav už ani neviete, čo je pravda a čo klamstvo. Ale keď niekto príde na moju výstavu fotografií, ktoré sú ručne zväčšované z negatívov, môže si byť stopercentne istý, že každá žena vyzerá v skutočnosti presne tak, ako je zachytená na fotke.

Vraj ste boli od detstva obklopená fotografickým glamour. Do akej miery to malo vplyv na vašu tvorbu?

Podľa mňa zásadný, pretože môj starý otec bol fotograf portrétov na Barrandove a prastarý otec zas akademický maliar. Bola som vychovávaná medzi obrazmi, a fotografiami, vždy som kreslila a maľovala. Preto mi prišlo fotografovanie absolútne prirodzené. Dedko však umrel dva roky predtým, ako som s tým začala, takže to, že rodinná tradícia pretrváva, vidí už len zhora.

A do akej miery sa nechávate ovplyvňovať inými vonkajšími vplyvmi – iní fotografi, svetové trendy, názory kritikov a pod.?

Veľa ľudí si myslí, že nie sú ovplyvňovaní ničím, ale všetci sme nevedomky ovplyvňovaní. Či už sa nám niečo páči alebo nie. Ja mám rada Helmuta Newtona a Brassaia, ako aj veľa iných fotografov: Sarah Moon, Antonína Kratochvíla.

Kľúčový moment vo vašej kariére bolo, že ste prišlo o takmer celú vašu tvorbu, keď vám zlodeji vykradli ateliér. Vďaka čomu ste sa opäť „postavili na nohy“?

Riešila som, či budem alebo nebudem fotiť a po niekoľkých mesiacoch mi začala fotografia chýbať. Požičala som si peniaze na foťák a začala som znova. Bolo to stále vo mne a vrátila som sa k tomu.

Na čom pracujete aktuálne?

Momentálne dokončujem celok zameraný na dievčatá z Českého Krumlova, okrem krásnych dám je tam i množstvo malebných lokalít. A naďalej čakám na múzu. V minulosti som ich mala viac, tú najvplyvnejšiu až desať rokov, dnes už žiaľ nefotí. Dúfam, že tá pravá múza ešte príde.

© Tereza z Davle

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery

PEŤO ONDREJKOVIČ

PortretV mnohých článkoch som niekoľkokrát narazil na meno Peťo Ondrejkovič. Predovšetkým v rozhovoroch s mladými fotografmi. Mnoho z nich spomenulo, že je ich fotografickým idolom. To naštartovalo moju zvedavosť. Kto je ten tajomný fotograf v o ktorom nič neviem? Tak som začal hľadať na internete. A napodiv nič som nenašiel. Jediné, čo som bol schopný nájsť boli jeho oficiálnej webové stránky, kde nájdete mnoho krásnych fotografií, ale žiadny rozhovor, žiadny jeho portrét a žiadna história či bio. Spolu s kolegom sme sa rozhodli ho požiadať o rozhovor. Nezískali sme žiadny nudný životopis, ale môžeme vám hrdo ponúknuť veľmi zaujímavé čítanie spolu so skvelými fotografiami.

Čo pre vás znamená fotografia a ako ste sa k nej dostali?

Fotografia je pre mňa fenomén, ktorý sa snažím pochopiť… A ako som sa k nej dostal? To si už nepamätám. Asi ako každý. Otec ma odfotil s holým zadkom na nejakej deke a potom mi ju s hrdosťou strkal pod nos… Predpokladám, že takto nejako to bolo… ;-)

Aký je Váš pohľad na súčasnú fotografiu, respektíve na dnešnú výtvarnú scénu? Sledujete tvorbu iných umelcov?

Nerozumiem súčasnej modernej a ani módnej fotografii a po pravde ani po tom nijako netúžim.
Československo bolo fotografickou veľmocou a nielenže sme mali Veľké mená, hlavne sme mali čo obdivovať. To platí i o prácach tých čo neboli veľkými menami, len robili naozaj dobrú fotku. Dnes k nám na fotku už asi nik nenazerá, možno tak, ak hľadá materiál ako to nerobiť. V tom sme fakt dobrí.
Dnešná doba je ďaleko zložitejšia a nie je to len tým, že sme zaspali na vavrínoch, dnes fotí snáď každý, čo nie je zlé. Naučili sme sa užívať internetový priestor, ktorý nám dáva falošný pocit istoty, moci a potom i istej jedinečnosti, kde sa nám podsúva jedna „galéria“ za druhou, do ktorých všetci vysypávajú snáď kompletný obsah svojich pamäťových kariet, do toho fakt, že z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu tam ľudia strácajú súdnosť a zdravý rozum tak nutne vyvstáva obrovský problém nájsť v tom obrovskom množstve rôzneho balastu, čokoľvek, čo stojí za povšimnutie, či dokonca za obdiv. To už je horšie!
Ale ja si i tak v celku rád prezriem portfólia mnohých súčasných autorov ak na ne narazím, ono poučné to môže byť aj v prípade ak sa mi to nepáči, či ma to jednoducho nijako a ničím neoslovuje.
Mám ale vo všeobecnosti skôr rád tvorbu ruských autorov, ku ktorým mám z rôznych dôvodov podstatne bližšie a teda im asi aj viac rozumiem. Ich schopnosť takého toho navonok často hrubého, priamočiareho, možno i na prvý pohľad prvoplánového, neusporiadaného a chaotického prejavu, plného tých ich subjektívnych reakcií, nálad a myšlienok, čo sú schopní pretaviť do ľubovoľnej formy a podoby, to je niečo čo ma neskonale fascinuje, snáď už len preto, že tým podľa mňa popreli fakt, že základnou formou lyrického prejavu ma byť verš.

© Peťo Ondrejkovič

Dá sa fotografiou uživiť?

Uff! Ak sa pýtate, či sa tým dokážem uživiť ja, tak odpoveď je nie. Nebyť ešte i grafiky a dizajnu sotva by som prežil. Ak to bola všeobecne položená otázka, tak za istých predpokladov asi aj áno. Nedostatok sebaúcty, úcty k iným a úcty k tomuto remeslu je zrejme základným predpokladom, byť dnes u nás úspešným v oblasti fotografie. Čo iné očakávať v čase a spoločnosti, v ktorej je všetko okolo nás zhnité, postavené na klientelizme, úplatkoch, známostiach a intrigách? Nevidím najmenší dôvod, prečo by to vo fotografii malo byť inak než kdekoľvek inde, v iných činnostiach a oblastiach. Kto maže, jede.
Ale je to hrozne zovšeobecnená otázka a toto ešte hroznejšie zovšeobecnená odpoveď.

Existuje u nás i istá skupina fotografov, ktorá ale zažila a dokonca časť z nich i väčšinu svojho aktívneho života prežila v podmienkach, kedy to možné bolo, mnohí z nich ale dnes z rôznych dôvodov už nie sú schopní sa prispôsobiť novým podmienkam.
Nie sú to ale len „staré páky“, veľkú časť z nich tvoria rôzni chytráci, čo skrátka len naskočili na idúci vlak, ktorému ale niekde z nejakého dôvodu došla para a im došli známosti, práca už sa neprideľuje, nezmestili sa už do nových dvier či pod stôl a tak uviazli v tomto marazme, sedia v šenkoch a v nekonečnom opojení s uslintaným xichtom a čelom opretým o špinavú dosku stola, hromžia na systém, zastrájajú sa, ako raz oni celému svetu ukážu čo dokladajú trieskaním päsťou do stola – aby bolo všetkým jasné, že to myslia vážne a vravia si umelci.
Klinicky ešte žijú..
Podstatné teda bude asi hlavne to, čo si pod tým pojmom predstavíme. Ako zadefinujeme mieru a dobu, podľa ktorej potom posúdime, či sme sa uživili, alebo len sme nejako so zodretými ušami a narastajúcimi dlhmi prežili?
Nemenej dôležité bude tiež to, kto vie byť ako úspešne sám sebe PR manažérom a tiež obchodníkom. To je nakoniec asi pre to uživenie sa ďaleko podstatnejšie, než fotografovanie samé a veľmi často potom stačí vedieť stlačiť spúšť fotoaparátu. Ale tu sme opäť pri tej úcte..
Paradoxne práve títo „fotografi“ sa tešia najväčšej popularite a v dnešnej spoločnosti sa práve oni stali synonymom veľkých a úspešných fotografov dneška..

Čo si myslíte o tom, že dnes je skoro každý „profesionálny fotograf“?

Ide o to, z akého pohľadu sa na to pozerám. Nikdy som sa tým nijako hlbšie nezaoberal, ale vidím tri roviny uhlov pohľadu. Fotografiu, fotografa a koncového konzumenta, či zákazníka, ktorý ale na to nazerá takmer výlučne cez prizmu ceny.
Pre fotografiu ako takú je toto bezvýznamné, alebo teda aspoň to nemá podľa mňa na ňu negatívny dopad, možno skôr naopak, vznikne priestor, kde môže vyplávať na povrch i mnoho výrazných talentovaných autorov. Pre dejiny fotografie je nepodstatné, koľko fotografií a koľko fotografov zapadne v prachu do zabudnutia, podstatné budú jedine tie, ktoré zostanú… A mnohé i bez mena.
Z dnešného pohľadu fotografov to ale hrá navonok v celku významnú úlohu. Ale podľa môjho, len navonok.
V prvom rade mám za to, že oná veta „Dnes je skoro každý, profesionálnym fotografom“, je tak pertraktovaná takmer výlučne v radoch fotografov, ako istá obava z množstva a sily možnej konkurencie, pričom je zámerne volené slovné spojenie „skoro každý“, ktoré ako keby malo naznačiť ten príval masy samozvaných profesionálnych fotografov.
Ale nalejme si čistého vína a priznajme, že za týmto predsa nie sú len tzv. samozvanci i keď sa to na nich zvádza.. Moment ak by Jóža, ktorý včera kopal kanál či 12 ligu a dnes bol profi fotografom, mal byť konkurenciou, považujem za čas, kedy je treba sadnúť si, zhodnotiť vlastné možnosti a skrátka ísť niekam inam. Zotrvať by podľa mňa bolo nie len že „choré“. Ono by to bolo asi i na umretie.
Skutočnosť je taká, že vládne silná obava z nových absolventov, nie zo samozvancov. Ale je to také to naše klasické – ak už kričím, tak si dám veľký pozor, aby to nebolo tým správnym smerom. Než by som nazval veci pravým menom a riskoval konfrontáciu, ktorú som si ale nie istý, že ustojím, radšej to zvediem na niečo neurčité a s vedomím toho, že nič neriskujem spokojne usínam s pocitom, že “ale som im to natrel!”.
Vyrástlo mnoho vzdelávacích inštitúcií, ktoré chrlia absolventov ako na bežiacom páse. I vďaka súčasnej popularite fotografovania to sú množstvá ktoré sú na veľkosť našej krajiny, počtu obyvateľov nebývalé. Čisto teoreticky by to malo byť pre našu fotografiu prínosné. Mal som príležitosť s mnohými diskutovať a dosť ma zarazil fakt, že skôr ich pripravili na to ako prežiť a predať sa, než na to ako fotografovať čo, pripúšťam, má svoju logiku.
Toto je tiež zrejme dôvod tej averzie voči nim, strachu a „zahrnutia“ do toho balíka „skoro každý“. Ich mladosť, dravosť a to čím ich vybavili, to nám „starcom“ chýba. Takže asi tomu rozumiem, ale na rozdiel od väčšiny s tým nesúhlasím. Naopak chcem veriť a verím, že i vďaka nim sa svet fotografie u nás, raz vráti do normálnych koľají.
Udivuje ma síce, že v rámci prípravy a štúdia venujú nemalú pozornosť dejinám, technológií a podobne, avšak tak triviálne veci ako napríklad, že „jediný útvar bez kontúr je slnko“, im nik nepovedal. V jednej z debát ma dokonca jeden z absolventov asi najvýznamnejšej takejto inštitúcie ubezpečoval, že nikdy si neskúsili cvičenia s tvarmi – kocka, kužeľ, guľa – pričom nemyslím na harmonizáciu obrazu na základe tvarov, či tonálnych hodnôt, línií a ostatných, skôr ide o svetlo, ktoré je pre nich predsa kľúčové. Neviem o tom, že by existoval lepší spôsob ako pochopiť účinky svetla na skladbu obrazu a opäť ďalšiu základnú a zásadnú vec. „Kde je svetlo, je i tieň“. Navonok banality, dokonca tak banálne, že ich každý môže brať ako samozrejmosť a nevenuje tomu žiadnu pozornosť, avšak mám za to, že vo svojej podstate si práve takéto prvky zaslúžia pozornosť, nakoľko sú často pre dobrú kompozíciu kľúčové.
Navzdory tomu si myslím, že vzdelanie je jedinou cestou aby fotografia v tej podobe, kedy nesie i istú pridanú hodnotu, prežila. Títo absolventi sú oprávnene profesionálnymi fotografmi takže to slovíčko „skoro každý“ týmto u mňa vo významnej miere stráca na váhe.
Ja pevne verím a dúfam, že budú garantom toho, že fotografia sa nezvrhne len na nástroj toho ako prežiť, ale si uchová i svoju prapôvodnú podstatu. Vznikla s ambíciou zaradiť sa medzi výtvarné techniky. Takmer dve stáročia sa jej to nedarilo a tak, aby prežila, našla si uplatnenie v konzume. Bola by škoda aby dnes, kedy je už konečne ako výtvarná technika akceptovaná vykapala len preto, že nie je nik, kto by ju chcel robiť a podľa môjho nie je nik iný, ako práve oni, kto by ju robiť mohol a mal.
Pripúšťam, že nárast tých samozvaných fotografov je obrovský a asi dnes tvoria i gro fotografov, som ochotný tiež pripustiť i fakt, že výsledkom ich práce je hlavne degradácia fotografie v nazeraní na ňu očami konzumenta ako i tohto remesla a hlavne devalvácie ceny tejto práce, nakoľko sa snažia presadiť sa doslova podplazením ak nie podhrabaním reálnej ceny, čím v konečnom dôsledku cenu devalvujú a zároveň kradnú zákazníka – čo je asi najčastejšia a snáď i oprávnená výčitka, zo strany ostatných fotografov.
V značnej miere sa s týmto všetkým a i s mnohým iným dá i súhlasiť, avšak to vážne stojíme o akéhokoľvek klienta a za každú cenu? Nehovoriac o tom, že najväčší krikľúni a kritici tohto úkazu, sami podliezajú ceny v snahe získať klienta stoj čo stoj, ale navonok sa budú tváriť pohoršene. Vodu káže, víno pije.. Občas mám pocit, že vo svete fotografie, jediné čo sa ešte nepokrivilo je už len to svetlo.
Z mojej vlastnej skúsenosti viem, že zákazník, či skôr zákazníčka, pri ktorej je najzásadnejšou otázkou, otázka ceny, pričom predstava ideálnej ceny je zadarmo, je nakoniec tak, či onak, potenciálne len ďalší prúser, takže sa im veľmi rád vyhnem a tú česť rád prenechám tým, čo sa na to ulakomia.. čo je takmer výlučne niekto práve z radov týchto tiež-fotografov… Nakoniec, takýto zákazník je ich produktom, tak nech si to vyžerú! ;-)
Ja im seba navzájom zo srdca prajem.. Rovný rovného si hľadá a po pravde, ako nazvať niekoho kto sa dá fotografovať celý svadobný deň a ešte sa i zmluvne zaviaže dodať pokojne i 1000 -1500 výsledných fotografií za cenu 200 – 300 Eur? Myslím, že slovíčko „idiot“ je tu na mieste, byť je to, pokiaľ viem, zastarané označenie pre diagnózu, používa sa i pri menej zložitých charakteristikách s pejoratívnym významom a tak som to tiež myslel.

© Peťo Ondrejkovič

Popri komerčnej fotografii za venujete aj voľnej tvorbe, beriete to ako relax po práci? Je vaša voľná tvorba, tvorbou pre radosť?

Komerčná fotografia je pre mňa skôr len tým „nutným zlom“ na zaplatenie šekov.. Netvrdím, že ma nebaví, nakoniec, chvála bohu, významnú časť tohto, tvoria fotografie skôr výtvarného charakteru.
Voľakedy boli moje fotografie (tie v rámci voľnej tvorby) istou… No povedzme paródiou na tú našu vlastnú – ľudskú hlúposť, vedel som sa v tom doslova vyžívať a bavilo ma to. Inšpirácie bolo všade navôkol, stačilo sa dívať a počúvať.. Neskôr som zrejme na onú „blbosť“ z nejakého dôvodu otupel, alebo jej bolo primnoho, neviem, ale to nutkanie sa skrátka nejako vytratilo a pohaslo.. Z času na čas síce ešte i dnes zaklope a spravím si taký obrázok, ale viac menej dnes je to viac o hľadaní. Cesty?! Pravdy?! Vždy niečoho. No a to čo uverejním i na svojom webe, to je skôr ilustrácia možného. To portfólio, celé ako tam je, bez ohľadu na to, ako je to nazvané je v podstate voľná tvorba, nakoľko nikdy som nikde nezverejnil žiadne foto vyhotovené ako zákazku a na ktorom bola osoba.

Na Vašej stránke máte vo voľnej tvorbe viaceré spôsoby výroby fotografií. Môžete nám ich trochu priblížiť. Napr. čo je to ručná tlač?

Techník ručnej tlače je niekoľko. No hlavne je to grafika, nie fotografia, byť i zdrojom mohla byť či bola fotografia, výsledkom je grafický list. V zásade to nie je nič zložité, jedná sa o tlač z výšky. Tento spôsob tlače umožňuje tlačiť z tlačovej formy, ktorá môže byť skutočne z tých najrôznejších materiálov. Vytvorím si štočok za pomoci arabskej gumy a dvojchromanu na ktorý nanesiem valcom vrstvu olejovej farby a tento „obraz“ otlačím na papier. Zbytok dotvorí štetec.
Ostatné techniky, ak odhliadnem od tlače klasickou cestou, sú modrotlač, sépiová tlač a olejotlač. Mám pocit, že tam sú či boli i nejaké gumotlače a bromolej, ale priznám sa, že môj vlastný web trpí na moju lenivosť asi viac, než čokoľvek iné, takže za jedno ani moc netuším či a čo tam ešte je a o aktualizácií obsahu sa radšej rozširovať nejdem vôbec. Ale tlači prikladám veľký význam a kladiem dôraz i na výber a kvalitu materiálov a hlavne v prípade tej klasickej tlače i k výberu tlačiara.

© Peťo Ondrejkovič

Ktorá technika tlače fotografií je Vám najbližšia?

Osobne mám najradšej práve modrotlač a sépiovú tlač. Je to hlavne z dôvodu ich podceňovania a takého toho dehonestujúceho nazerania na tieto jednoduché techniky kopírovania, pričom podľa môjho názoru si zaslúžia ďaleko väčšiu pozornosť a rešpekt. Dôležitú úlohu ale hrá i moja lenivosť. Vyhovujú mi i pre nenáročnosť procesu. Sám pre seba, alebo ako darček niektorému z priateľov občas siahnem i po zložitejších procesoch, či už je to olejotlač, gumotlač, bromolej a pod., ale sú to všetko časovo náročné veci – aspoň teda pre mňa, takže na to musím mať naozaj silný dôvod. Značnú časť veci z minulého roku som robil olejotlačou, niekoľko fotografií ešte stále mám, ale nemôžem sa na ne dívať, lebo ma vždy spoľahlivo vytáča, ako sa vlnia. Nebyť tejto „škaredej“ vlastnosti, bola by tiež jednou z mojich obľúbených, lebo samotná tvorba toho obrazu je naozaj pochúťkou.

Kedy ste prvýkrát fotil nahú ženu a aké máte na to spomienky?

No ak ma pamäť neklame…
..tak a pamäť ma práve sklamala.
Nerozumiem tomu prečo sa tomu „nahá žena“ pripisuje taký význam. Ono to síce význam má, ale celkom odlišný od toho, aký sa tomu prisudzuje. Nepamätám sa ani kedy to bolo, ani kto to bol, a ani kde to bolo, takže o nejakých spomienkach nemôže byť ani reč..

Ženy sú ku svojmu telu mimoriadne kritické, čo sa im na fotkách najviac nepáči?

Toto ale nie je úzus. Rozhodne by som ich nehádzal všetky do jedného vreca, ale rozumiem kam Vaša otázka smeruje.
Odpoveďou je – no ak, tak oni samé. ;°) Fotografia ma mnoho prívlastkov. Získala ich za svoju existenciu a je to tak zrejme preto, aby si v tom každý našiel to svoje… Jedným z nich je i to, že „fotografia – je tá najroztomilejšia lož“. Takáto fotografia a s týmto prívlastkom, je práve tá, ktorá vo všeobecnosti dnes najviac zaujíma ženy a dievčatá. Úlohou fotografa je potom naplniť tieto ich predstavy a posun reality do podoby, kedy budú spokojné a nie nad tým mudrovať. Myslieť si môže každý čo chce. Vždy sa fotografický obraz manipuloval, pravdou ale je, že pôvodne o tom fotografovaná osoba ani netušila. Šikovný fotograf túto pravdu skreslil veľmi decentne a tak nejako viac vierohodne.
Ale vážne toto nie je pravidlom – chvalabohu. Sú ženy, poznajúce ako svoje kvality, tak svoje nedostatky a hoc kľudne samé poukážu s takým tým nespokojným tónom na to, že majú veľký nos, či širokú bradu, sú dostatočne sebavedomé na to, aby žiadnu manipuláciu nepripustili, nakoľko už by to neboli oni… Je ich žiaľ poriedko, ale vďaka bohu za ne.
Potom sú také, ktoré sa nerozpakujú znásilniť realitu, ale musí to byt v istých ešte aspoň v predstaviteľných medziach – podvihnúť poprsie, zúžiť boky, zmenšiť zadok a podobne, aspoň z časti ale pokiaľ možno v uveriteľnej miere vylepšiť výsledný obraz k nejakej pomyselnej predstave ideálu krasy.
No a nasledujú tie, čo ich je jednoduchšie maľovať než fotiť, ich nespokojnosť, alebo možno skôr nároky, či predstava o tom akú fotografiu to vlastne chcú pramení možno i z vedomia toho, že dnešná podoba manipulácie obrazu už je bezbrehá a bez obmedzení, ich túžba po akejsi abstraktnej dokonalosti a kráse zatieni zdravý rozum a úsudok a ani najmenej sa nerozpakujú odniesť si obrázok na ktorom je nejaká éterická, vymyslená bytosť, nemajúca už ani len tú základnú podobu s ňou, ako s fotografovanou osobou.
Existuje ale i opačný extrém, nedostatok sebakritiky, prehnané sebavedomie a šedý zákal vždy keď sa v blízkosti mihne zrkadlo. I keď toto je asi najčastejšie problém skôr mamičiek a tatíčkov.

Akú dôležitosť prikladáte kompozícii fotky, obrazu?

Kompozícia je pre mňa zásadná vec. Osobne považujem práve kompozíciu za kľúčovú a vlastne jedinú vec ktorú by som raz chcel zvládnuť do dokonalosti, čím by asi vznikol “dokonalý” obraz. V tomto ja vidím ono skutočné “umenie”… Vedomosť a schopnosť akúkoľvek tému a obsah, alebo hoc teda len jednu jedinú konkrétnu tému a obsah, spracovať do podoby dokonalej kompozície… Zjednodušené, ale myslím, že asi najrozumnejšie prirovnanie, ktoré mi práve napadlo…

Ktoré fotografovanie bolo pre Vás najväčším zážitkom?

Fotografovanie porna ako záskok za priateľa… Keď si na to spomeniem ešte aj dnes mi je z toho nevoľno.

Vydali ste alebo chcete vydať nejaké publikácie?

Nie! A s istotou môžem povedať, že k tomu ani nikdy nedôjde… Viac ako rok, sme pripravovali jednu knihu a keď som si to nakoniec tak čítal, prezeral a rozmýšľal nad obsahom a výpovednou hodnotou, došiel som k záveru, že tadiaľto cesta nevedie…
Občas mám problém aj ja sám sledovať svoje vlastné myšlienky, zorientovať sa v nich a pochopiť ich, chcieť to od iných a ešte chcieť za to aj peniaze je zvrhlé.

© Peťo Ondrejkovič

Akú techniku používate?

Myslíte techniku na fotografovanie? Analóg vs. digitál? No v podstate mi je jedno na čo fotím, problém vyvstáva až v následnom spracovávaní… Som katastrofálne lenivý, neporiadny a pohodlný, takže mi ďaleko viac vyhovuje digitál. Jeho hlavnú výhodu vidím v tom, že kedykoľvek je možné spraviť krok späť a to bez akýchkoľvek škôd… Maximálne tak hrozí strata času.
Pri tom mojom neporiadku vo všetkom sa mi zopár krát stalo, že som postrácal zvitky, vložil zvitok do tanku a nalial som doň ustaľovač namiesto vývojky, dokonca sa mi podarilo naliať doň i Savo, ktoré som z nejakého mne nejasného dôvodu mal v nádobe o ktorej som bezpečne vedel, že v nej mám mať pripravenú vývojku… ;-) A podobne.

Mnohí mladí fotografi Vás uvádzajú ako svoj vzor. Ako to vnímate?

S údivom. ;-)

Je niečo, čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?

Dobré svetlo…

© Peťo Ondrejkovič

JAKUB GULYÁS

portretJakub Gulyás (1980), mladý fotograf z Bratislavy, ktorého fotografie je vidieť na stránkach magazínov ako Inspire, Emma, La Femme či Eva je dôkazom, že aj na Slovensku sa dá robiť svetová módna fotografia. Pôvodne vyštudoval reštaurovanie, no nakoniec zakotvil pri fotografii. V začiatkoch svojej kariéry fotografa spolupracoval s módnou návrhárkou Lenkou Sršňovou, ktorej farebný svet zaznamenával pomocou fotografií. Neprehliadnuteľný cit pre módnu fotografiu však nezostal nepovšimnutý a ďalšie ponuky od módnych časopisov nenechali na seba dlho čakať. Jakub Gulyás je absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (Ateliér reštaurovania výtvarných diel vytvorených na papieri pod vedením prof. Borisa Kvasnicu). Absolvoval fotografické kurzy v ateliéri prof. Jána Krížika a semester v ateliéri o fotografii u odb. as. Mgr. art. Silvii Saparovej ArtD, kde sa zaoberal hlavne dokumentárnou fotografiou z prostredia bratislavských transvestitov a žien v ich intímnom prostredí. Bol finalistom súťaže FOTO roka 2009 usporiadanej nadáciou VÚB a v tomto roku dostal čestné uznanie v súťaži Slovak Press Photo za sériu fotografií „Spomienka na budúcnosť“. Venuje sa tiež voľnej maľbe, v ktorej vychádza zo svojej fotografickej tvorby.

Prečo ste sa po toľkých rokoch štúdia reštaurovania a nakoniec rozhodli pre dráhu fotografa?

Som kreatívne zmýšľajúci človek, ktorý chcel sám niečo vytvoriť. Nechcel som byť iba šedou eminenciou, ktorá konzervuje dielo nejakého umelca. Reštaurovanie bolo pre mňa veľkou školou, ktorá ma naučila pokore, sebadisciplíny, spoznávania historických techník, maliarskych postupov, vzťahu ku kultúre farby, kresby a kompozície. Všetky tieto skúsenosti mi neskôr pomohli pri tvorbe fotografií, preto to vôbec nepovažujem za stratené roky, práve naopak.

Prečo práve módna fotografia? Čo Vás na nej baví?

Lákala ma práve táto poloha vo fotografii, módna fotografia ma vždy lákala. Mám vzťah ku kráse a estetike a móde ako takej. Od detstva som hltal fotografie v zahraničných módnych magazínoch. Neskôr som si vyhľadával konkrétnych autorov fotografií a ich publikácie, ale vtedy som si ešte nevedel predstaviť budúcnosť ako, ako módny fotograf.

Podarilo sa vám presadiť sa v dnešnej dobe pretlaku módnych fotografií. Kde beriete inšpiráciu a nové nápady?

Myslím, že slovo presadiť sa, je v tomto momente ešte prisilné. O tom sa budeme možno rozprávať až o niekoľko rokov. V dobe digitálov a photoshopu v kombinácii s internetom sa ľudia dokážu vo fotografii veľmi rýchlo vypracovať. Mám však pocit, že rukopis a téma fotografií sa začína na seba čoraz viac podobať. Je veľmi ťažké vymyslieť niečo nové, pretože všetko už bolo vymyslené. Ja sa neusilujem vymyslieť niečo nové a originálne, baví ma vnášať do fotografie emóciu a atmosféru. Inšpiruje ma konkrétne prostredie, v ktorom práve tvorím. V téme sa prispôsobujem autorovi módnych kolekcií, ale väčšinou mi nechávajú voľné pole pôsobnosti. Pri fotografovaní nemám konkrétny plán, nápady prichádzajú často krát priamo na pľaci. Improvizácia je niekedy účinnejšia, ako práca presne podľa „scenára“.

Ste viac známy ako módny fotograf. Venujete sa vo voľnom čase aj inému druhu fotografie?

Na voľnu tvorbu mi momentálne veľa času nezostáva, ale snažím sa archivovať svoje materiály a neskôr triediť do sérií spoločných tém a konceptov. Rád by som sa viac venoval maľbe, pretože práca s digitálnym fotoaparátom, časté stláčanie spúšte a postprodukcia na počítači, sa mi zdá niekedy monotónna a neosobná. Niekedy potrebujem zmenu a robiť niečo vlastnými rukami.

Jakub Gulyás
Fotíte viac v ateliéri alebo v exteriéri?

Mám rád fotenie v rôznych prostrediach, dodáva to fotografii potrebnú atmosféru. Ateliér ma limituje a nerád pracujem s umelým osvetlením. Mam rád prirodzené denné svetlo.
Pri svojich projektoch využívate výhradne služby profesionálnych modeliek alebo hľadáte aj dievčatá “z ulice”?
Väčšinou pracujem s modelmi z agentúr, nemám odvahu oslovovať ľudí z ulice. Vzbudzuje to určitú nedôveru.., pripadal by som si zvláštne :)

Ako sa pracuje so slovenskými modelkami?

Slovenské dievčatá sú výborné :)

Ako sa vám darí vytvárať pri fotení tú správnu atmosféru?

Snažím sa prísť na podstatu každej osoby, ktorú fotografujem. V danom momente sa táto osoba stáva mojou múzou. Fascinujú ma ľudské tváre, ich charizma, hľadám inú krásu, ako je tá typická. Vo všeobecnosti som očarený zrelými ženami, ktoré odmietajú starnúť a zakrývajú to teatrálnosťou a extravaganciou. Joan Collins, Grace Jones, Amanda Lear, Dalida, to sú typy žien, ktoré ma nadchýnajú.

6

Čo predchádza samotnému foteniu?

Stretneme sa s dizajnérom s ktorým momentálne spolupracujem, on mi načrtne svoju tému a predstavu a ja sa snažím vtesnať do jeho mantinelov. Potom vyberiem najvhodnejšiu lokáciu, ktorá by mala podčiarknuť jeho kolekciu. Výber modeliek a celkovú vizáž konzultujeme väčšinou spoločne.

Mohli by ste poradiť našim čitateľom aká fotografická technika je vhodná pri módnej fotografii, resp. akú používate vy?

Fotím digitálnou zrkadlovkou Canon Mark II, pevne sklo 1,8 – 85mm, zoom L 2,8 / 24 -70mm, tele L 4 / 70 – 200mm s kombináciou denného svetla :)

Čo vás núti vyjadrovať sa okrem fotografie aj maľbou?

Maľbou a kresbou som sa vyjadroval od detstva, fotografia je len urýchlený proces týchto dvoch činností. Nemienim sa ich vzdať a dúfam, že budem mať viac času sa im venovať. Veci, ktoré vytváram vlastnými rukami, majú pre mňa väčšiu hodnotu.

_MG_0621

Sledujete fotografov na Slovensku? Ktorí z nich vás zaujali, resp. ktorí sú vaši fotografi všeobecne?

Na Slovensku máme veľa zaujímavých a šikovných fotografov. Z tých mladých autorov ma veľmi zaujali Michal Pudelka a Jan Durina. Obdivujem Petra Lindbergha a spôsob, ako dokáže zachytiť femínnu stránku ženy. Jeho fotografie majú atmosféru starých filmov, sú nostalgické a rozprávajú príbeh. Môžete iných fotografov považovať za inovatívnejších, alebo šokujúcejších, ale snaha byť originálny je niekedy prehnaná. Lindberghova práca je klasická a má pre mňa výpovednú hodnotu. Nešokuje, jeho zámery sú niečo iné, čo sa vzťahuje aj na moje vnímanie krásy.

V čom sa slovenská módna fotografia líši od svetovej?

Nedá sa porovnávať naša a zahraničná módna fotografia, lebo na ňu sú iné rozpočty, pracuje na ňom veľký tím ľudí. U nás sa všetko rieši na kolene. Niekedy to však vie vypáliť v prospech veci, ale na zahraničnú úroveň si asi budeme musieť počkať. Myslím, že v zahraničí je módna fotografia viac uvoľnenejšia, invenčnejšia a nie je taká konzervatívna ako u nás. Naše komerčnejšie magazíny sa boja experimentovať a držia sa osvedčených postupov, ktoré sa páčia masám.

Spolupracujete aj s mladými slovenskými dizajnérmi, napr. značkou PUOJD. Čo Vás na nových projektoch zaujme?

Milujem dynamiku prostredia, meniace sa vnemy, atmosféru a nové príbehy. Vždy sa teším na spoluprácu s novými talentami ako sú módni návrhári, vizážisti, alebo modelky, ktorí mi dávajú impulzy pre moju kreatívnu prácu. Rád skúšam nové veci a nechcem sa zobudiť jedného dňa a robiť moju prácu v zaužívaných rutinách. Každý nový projekt je pre mňa dobrodružstvom.

Aké sú vaše plány na rok 2014?

Rád by som mal samostatnú výstavu malieb spojenú s videoprojekciou.

rocket1

IMG_6204

ROBERT VANO

robert vanoMy Slováci sme zvláštna nátura. Oslavujeme a otvárame múzeá ľuďom, ktorí ani nevedeli, že sú zo Slovenska, miesto toho aby sme sa zaujímali o tých, ktorí sa hlásia k miestu svojho narodenia, sú úspešní vo svete a mohli by sme sa od nich ešte veľa naučiť. Takým je aj Robert Vano – slovenský fotograf žijúci v Prahe. Jeho cesta k fotografii a kariére špičkového fotografa nebola vôbec jednoduchá. Narodil sa 5. mája 1948 v Nových Zámkoch. Aby nemusel nastúpiť na vojnu, v roku 1967, tesne po maturite, emigroval cez Juhosláviu a Taliansko do Spojených štátov. Tu prežil viac ako štvrťstoročie. Začiatky v Amerike boli ťažké. Živil sa len príležitostnými prácami, robil predavača, vyrábal opasky….Neskôr, za pomoci maďarskej rodiny sa zamestnal ako kaderník a vizážista. Potom začal pracovať ako asistent pre známych fotografov – Horst, Glaviano, Castel, Fallai. Pri tejto práci získal cenné skúseností o fotografovaní. V roku 1984 odštartoval vlastnú kariéru fotografa. Pôsobil v New Yorku, Paríži a Miláne, kde fotografoval pre slávne módne časopisy -Vogue, Cosmopolitan či Harper´s Bazaar, Donna, Seventeen, atď.

Od roku 1990 žije v Prahe, kde pracoval v rokoch 1996–2003 ako umelecký riaditeľ v Českej verzie časopisu Elle. Potom do roku 2009 v agentúre Czechoslovak models. V súčasnosti je fotografom na voľnej nohe. Robert Vano je predovšetkým módnym a reklamným fotografom. Jeho tvorba však zahŕňa aj portréty, kvetinové zátišia, krajinky a akty. Netají sa svojou náklonnosťou k rovnakému pohlaviu. Svoje postoje zobrazuje aj vo svojej tvorbe. Jeho mužské akty sa stali celosvetovo známe. Tvrdohlavo odmieta atramentovú a pigmentovú tlač. Svoje čiernobiele portréty a akty fotí na klasický film a používa už málo používanú techniku platinotypie. Tvrdí, že pre večné hodnoty jeden život nestačí a hodnota umenia je preverená práve jeho presahom. Platinotypia je nielen krásna, ale patrí tiež k najtrvalejším zo všetkých fotografických procesov. Odhaduje sa, že správne urobená platinotypia vydrží tisícky rokov. Používaním techniky platinotypie sa tak Robert Vano vracia k fotografickým koreňom.
Robert Vano vydal niekoľko fotografických publikácií, vystavoval v New Yorku, Miláne, Londýne, Prahe ale aj v Bratislave. V roku 2010 mu udelili Európsku cenu Trebbia za podporu umenia a tvorivej činnosti.

Na Robertovi Vanovi sa mi vždy okrem fotografií páčil aj svojský humor a jeho nadhľad, ako vie byť vždy na vecou. Preto je pre mňa mimoriadnym potešením uverejniť rozhovor s takou zaujímavou osobnosťou.

Slovensko akoby zabudlo na Roberta Vana a teraz ho pomaličky objavuje. Nezanevrel Robert Vano na Slovensko?

Asi je samozrejmé, že keď človek niekde nežije viac než 40 rokov, tak naňho ľudia zabudnú. Tí, ktorí ma poznali v čase, keď som žil na Slovensku, tak už asi nežijú alebo sú v dôchodku. Emigroval som v roku 1967 a väčšinou ťa ľudia poznajú tam kde žiješ. Keď som žil v New Yorku, tak ma poznali v New Yorku. Teraz žijem v Prahe, tak ma poznajú zasa tam. Na Slovensku mi už nikto nežije. Rodičia odišli na druhú stranu dávno a sestra emigrovala. Nemám dôvod sa niekam vracať. Ale na Slovensko nikdy nemôžem zabudnúť alebo zanevrieť, pretože je to miesto môjho narodenia, mám ho napísané v pase, a tak to bude až do smrti. Ja som na Slovensku strávil tie najkrajšie roky svojho života, moje obdobie detstva. Tam som chodil do školy, tam som hral guľôčky…
Moja emigrácia nesúvisela s miestom narodenia. Babička mi už v detstve vravela, aby som išiel tak ďaleko, ako oči vidia. V minulosti ľudia často odchádzali za prácou. Babička vravela, že keď bola ešte mladá, za Rakúsko-Uhorska, tak keď chlapec v15. rokoch dospel, tak mu otec uviazal na chrbát batoh a poslal ho do Viedne. Keď sa potom po dvadsiatich rokoch vrátil, hovoril siedmimi jazykmi a vedel aj ušiť bielu košeľu. Sú určité profesie, za ktorými musíš ísť. Sme malá krajina. To nie len to, že som chcel fotiť módu. Keby som chcel byť astronautom, tak by som musel ísť buď do Ameriky alebo do Ruska, odkiaľ sa lietalo na Mesiac. U nás môžeš byť akurát pilotom. Potápač musí chodiť k moru, herečky do Hollywoodu a fotografi do Paríža alebo do New Yorku. Teraz sa pomaly vraciam na Slovensko, čo je zásluha jedného človeka, Maya Hirca, s ktorým pripravujeme práve na Slovensku viaceré projekty. Jedným z nich je Robert Vano Gallery – galéria, ktorá bude v najbližších mesiacoch prinášať do Bratislavy a na Slovensko fotografie známych zahraničných fotografov, organizovať workshopy, ale hlavne bude svojou činnosťou podporovať mladé fotografické talenty. Som veľmi rád, že svojou maličkosťou prostredníctvom Robert Vano Gallery môžem prispieť k podpore a zviditeľneniu talentovaných mladých fotografov práve zo Slovenska.

Ako sa štartuje kariéra za morom? Ktorý bol ten zlomový bod, ktorý Vás posunul z obyčajného fotografa medzi elitu?

Za morom sa štartuje kariéra asi tak isto ako pred morom, len neviem, ako sa štartuje kariéra pred morom. Amerika mi pomohla v tom, že mi dala nejaké tie jednoduchšie recepty, ktorých sa človek drží. Vždy mi hovorili, že aby sa človek mohol stať tým, čím chce, tak musí vedieť, čo chce. A to je to najťažšie, lebo každý môžeme robiť dobre štyri až päť vecí. Môže byť dobrý otec, taxikár, chirurg alebo dobrý fotograf. A keď už vieme, čo chceme, tak na to musíme nájsť recept, ako to urobiť. A keď máme recept, tak to musíme urobiť lepšie, než všetci ostatní.
Zlomovým bodom bol pre mňa rok 1988. Vtedy som už niekoľko rokov pracoval, ale išlo to pomaly. Keď som cestoval na prehliadky z New Yorku do Paríža a do Milána, na letisku boli na billboardoch zväčšené moje práce. V New Yorku bola z Bazáru Cindy Crawford a v Paríži bola zase iná. A vtedy som mal pocit, že to funguje. Bolo to len raz a od tej doby sa nič také nestalo. Vtedy som si uvedomil, že to bude asi naveky moja práca.

271-Dan,Praha 1990

Myslíte si, že dnes, ak chce fotograf uspieť, musí tiež ísť za oceán? Nestačí Bratislava?

Určite, stačí čokoľvek. Stačí aj Albánia, keď to stačí konkrétnemu človeku. Bolo by hrozné, keby každý odišiel do New Yorku. Závisí to od toho, čo chce robiť. Ja som chcel robiť módneho fotografa a móda nie je v Bratislave. Móda je Paríž, Miláno, Londýn. Do Čiech sa ľudia chodia učiť robiť pivo, Maďari robia klobásy, my robíme halušky, Rusi vodku a Paríž robí módu. Tak to je a tak to vždy bolo. Pokiaľ sa to nezmení, tak aby sa človek najrýchlejšie naučil robiť to, čo chce, tak musí ísť tam, kde to robia najlepšie. Aj v Biblii hovorili, že keď hora nepríde k Mohamedovi, musí prísť Mohamed k hore. Potom sa človek môže vrátiť domov a priniesť tú svoju znalosť čo sa naučil.

Je známy Váš výrok ” Teraz je taký trend fotiť namačkaných ľudí v autobuse”. Dnes je všetko pekné považované za gýč. Čím to je?

Neviem presne, čím to je. Ja prisudzujem vinu za všetko, čo nefunguje, komunizmu. Videl som dokument od Věry Chytilovej, kde v roku 1948 prišli eštebáci do Národného divadla, a povedali fotografom, že odteraz sa nebudú herečky fotiť v klobúku, ale v ručníku a nebudú v paláci, ale na kombajne. Všetko, čo bolo krásne, bolo buržoázne alebo kapitalistické. A takto sa to skončilo. Teraz je ťažké to vrátiť späť. Ide to pomaly. Niektorí mladí fotografi robia krásne veci. Mnohí robia reportáž. V Amerike zvykli o reportáži hovoriť „Veľa muziky za málo peňazí“. Na fotenie reportáže nepotrebuješ žiadne prachy. Vyjdeš na ulicu a fotíš. Keď chceš urobiť módnu fotku, tak to stojí veľa peňazí. Aby bolo niečo krásne, tak musíš mať krásne veci. Musíš mať krásnu modelku, krásne oblečenie, krásne vlasy, krásny make-up, krásne pozadie. Keď si vymyslíš, že by si chcel fotiť u Niagary a zoberieš si Claudiu Schiffer, už tam máš milión. Ale fotiť nejakých bezdomovcov alebo ľudí natlačených v autobuse, to nestojí nič.

Aký je Váš názor na kritikov? V jednom rozhovore ste sa vyjadril, že” „Najlepšia rada je nikoho nepočúvať!“

Zaujímavé, že to hovorím práve ja, lebo väčšinou som mal vždy dobrú kritiku. Občas niekto povie, že sa mu to nepáči. Väčšinou ľudia, ktorí ma nepoznajú.
Zasa aj kritik potrebuje prácu, aby sa uživil. Mne hovorili, že nesmiem poslúchať rady druhých, lebo keď sa niečo nepodarí, tak neviem podľa ktorej rady som to pokazil. Keď urobím chybu sám, môžem si ju napraviť.
Radšej počúvam niekoho, kto je profesionál a pracuje v tej oblasti, pretože má skúsenosti. Veď kritici chodili asi do tých istých škôl ako fotografi, len sa z nich nestali fotografi, tak kritizujú, ale nerobia výstavy. Keby mal nejaký kritik výstavu v múzeu Pompidou, a potom by mi povedal, ako to mám robiť, aby som tam mohol byť a ja, tak potom to tak urobím. Vždy hovorím “Najlepšia rada je nikoho nepočúvať!“
Veď, ako vieš, keď niekto o niečom napíše, že je to dobre? Ono to neurobí nič. Nebudem z toho ani mladší, ani vyšší, ani bohatší, nedostanem Oscara, tak prečo počúvať.

Je o Vás známe, že rád fotíte mužské akty. Veď Vaše fotky s touto tematikou sú legendárne. Fotili ste však aj veľa žien, dokonca veľmi známych. Aké sú rozdiely medzi mužskými a ženskými modelmi. Myslím povahovo. Kto je viac ufrflaný, nepoddajný, atď.

Určite viac vymýšľajú dievčatá, pretože s fotením i modelingom majú väčšie skúsenosti a viac sa zaujímajú. Keď napr. vyberiem chlapa, ako model, tak mi povie, že potrebuje 14 dní na prípravu, a keď príde a sám sebe sa páči, nie je problém.
Dievčatá však potrebujú mejkap, vlasy a potom chcú väčšiu pusu a menší zadok a prsia, táto stránka spolupráce s chlapmi je lepšia, s dievčatami je viac práce. Chalani povedia ešte pred fotením, či chcú alebo nechcú fotiť, a keď povedia áno, tak už ďalej nič nehovoria. Alebo tak nevnímajú detaily ako dievčatá.

Sú naše domáce “celebrity” také samoľúbe ako často v rozhovoroch spomínate? Nájdu sa medzi nimi aj ozajstní profesionáli?

Určite sú aj ozajstní profesionáli. V práci, ktorú robíme, chcú väčšinou mladých ľudí. Celá naša spoločnosť je orientovaná na mladých. A je ťažké mať v 20. rokoch takú istú celebritu, ako 80-ročnú pani Kvetu Fialovú alebo pána Brodského, s ktorými nebol pri fotení problém.

Keď idete fotiť nejakého superstaristu, ktorý naspieval jednu pesničku, tak s tým je problém. Tak ich však vychovajú ich agenti. Ich starší kolegovia sú podľa mňa profesionáli vďaka tomu, že už veľakrát fotili a vedia, kedy budú vyzerať dobre. Keď nechcú, povedia, že nechcú dopredu. A keď povedia áno, tak potom už nie je problém.

061 - Julie, Lanzarote 1985

A aký ste pri fotení Vy?

Tak, to neviem. To by ste sa museli spýtať môjho asistenta. Raz som čítal rozhovor s modelkou, ktorej sa pýtali, aké bolo fotenie so mnou. Odpovedala, že nevie, pretože celý čas som nič nepovedal. Keď fotím, tak si všetko pripravím vopred. Chcem všetko vedieť a všetko si pripravím, než prídu ľudia. Potom im poviem, čo chcem, a keď fotíme už nič nehovorím. Asi som pri fotení nudný.
No a mňa nikto nefotografuje. Nemám rád, keď ma niekto fotografuje. Väčšinou sa odfotím sám alebo ma odfotí môj asistent.

Sme fotografický časopis a preto, klasická otázka. Aký fotoaparát najčastejšie
používate, aké svetlo, máte asistentov, atď.?

Väčšinou používam môj prvý fotoaparát, ktorý som kúpil ešte koncom 60-tych rokov. Asi ho už nerobia. Volá sa Konica Instant Press. Je to 4,5 x 5,5 palca. Ten používam pre svoju prácu. Nemôžeš meniť foťák vždy, keď príde nový. Potom by ľudia nevedeli, kto to fotí. Pre fotografa je dôležité mať stále rovnaký imidž. Aby bol viditeľný. Keby som neustále menil fotoaparáty, tak by boli ľudia zmätení. Väčšinou fotím denným svetlom. Ak je potrebné umelé svetlo, tak používam Elinchrom. Asistenta používam jedného už asi desať rokov. Pri veľkej zákazke, kde jeden asistent nestačí, tak podľa potreby, dvoch aj troch. Ale väčšinou jedného. Keď fotím pre seba, tak fotím sám, pretože tam nepotrebujem asistenta.

Pracujete s technikou Platinotypie. Čo je na nej tak fascinujúce?

Bernard Shaw raz dávno o sebe povedal : „mám veľmi jednoduchý vkus, uspokojím sa s tým najlepším.” Preto vždy, keď som robil niečo, tak som to chcel robiť perfektne. Platinotypia ma fascinovala od tej doby, keď som ju prvýkrát videl na výstave Irvina Penna v New Yorku a tie fotky sú nádherné. Mohli by sme to prirovnať k pečeniu chleba. Je celkom iné, ak si chleba upečieš sám alebo ho kúpiš v obchode. Farebnú fotku neviem urobiť, teda sám vyvolať. Raz som to skúšal a dopadlo to hrozne…
Platinotypiu nikto nerobí, je to aj dosť finančne nákladné. Čítal som, že najušľachtilejšia fotka je platinotypia a je to jeden z najstarších fotografických procesov z roku 1850. Zanikla počas prvej svetovej vojny. Hovorili, že ak je takáto fotka dobre vyvolaná, vypraná, tak potom môže vydržať aj tisíc rokov. No a tú viem urobiť. Môžem ju robiť pri svetle, lebo reaguje len na slnečné svetlo alebo UV žiarenie. A je to pekné.

Kristina Chrastekova,Česká Elle,1998

Ako si vychádzate s digitálom. Má čo ponúknuť?

Určite rýchlu fotku, fotím aj na digitál. Na zákazku fotím tak, ako chce klient. Pretože hovorím, že pravdu má vždy klient. Takže keď klient chce digitál, tak fotím na digitál. Nie som technicky zdatný, aby som videl rozdiel, či je to digitál alebo analóg, ani sa na to nepýtam. Tí, čo fotili na film, a teraz fotia na digitál, hovoria, že tam nie je toľko šumu a ostrosti. Ja len viem, že filmy sa archivujú lepšie ako digitál, že s digitálom nie je toľko skúseností. Koľko vydrží fotka na CD… ?
Mám 40 rokov staré filmy a stále sú rovnaké. Niekto hovorí, že na CD sa mu za 5 rokov fotky zničili. Nechcem hovoriť, lebo s tým nemám skúsenosti. To je tiež to, čo som sa naučil, že klient má pravdu. Keď má klient zlý vkus, tak mne to je jedno. Svoje robím stále rovnako, robím to na rovnakom foťáku a robím to ručne. To je moje.

Čo sa Vám páči, respektíve nepáči na dnešnej fotografii? Sledujete tvorbu mladšej generácie?

Väčšinou nesledujem nikoho. Tam som veľmi sebecký. Starám sa o svoje fotky. Občas sledujem mladších. Ale neviem, čo je mladšia generácia, či je to 20-ročný fotograf. Ak sa človek vymaní z davu, tak už nie je veľmi mladý. Napríklad ja považujem za mladšiu generáciu La Chapella, ktorý mal teraz na Slovensku výstavu, má 50, ale je o 15 rokov mladší než ja, pre mňa je toto mladšia generácia. Mladých poznám len z rôznych workshopov, ktoré vediem a z výstav po republike. Ale sú dobrí. Nie som kritik, pozerám sa na svoje fotky. Mladých talentovaných fotografov chcem podporovať prostredníctvom Robert Vano Gallery. Hlavne tých, ktorí sa profesionálne zaujímajú o fotografiu.

Na kurzoch, ktoré robíte pre IDIF, sa stretávate s mladými ľuďmi. Dokážu Vás inšpirovať?

Mladí ľudia ma inšpirujú, učím sa od nich všetky nové veci. MP3, Photoshop, digitál a všetko, čo mám robiť. Mladí ma najviac inšpirujú.

029 - Avion, Praha 1992

Nafotili ste obrovské množstvo fotiek, máte aj také, ktoré ste ešte nezverejnil?

Áno, určite. Väčšina fotiek, ktoré mám, ešte nebola zverejnená, pretože som sa držal zásady, ktorú ma učili v Amerike, že prvých 20 rokov by sa mal človek učiť svoju profesiu, druhých 20 rokov by mal produkovať a pracovať a posledných 20 rokov by mal zverejňovať to, čo urobil za celý život. Ľudia väčšinou poznajú len moju platinovú kolekciu, pretože to bola prvá veľká výstava a ostatné budú nasledovať. Aj keby som už vôbec nefotil, mám dosť materiálu na celý život, čo môžem uverejňovať.

Máte ešte nejaký nesplnený fotografický sen?

Nemám. Všetko, čo som chcel urobiť, som splnil. Teraz by som chcel, neviem či to je fotografický sen, mať galériu na Slovensku (pozn. redakcie, tento sen sa Robertovi Vanovi podarili uskutočniť v podobe projektu Robert Vano Gallery s ktorou náš časopis úzko spolupracuje), aby som bol známy aj doma a zároveň by som chcel pomáhať mladým ľuďom.
A možno mať výstavu v Metropolitnom múzeu alebo Pompidou. Ale nemám fotografický sen, že by som chcel nafotiť niekoho ako Lady Gaga.

055 - Baletka, Praha 2005

PETER NAGY

www.artfotonagy.eu

Peter NagyPeter Nagy – spevák, skladateľ, textár – legenda česko-slovenskej populárnej hudby.
Už viac ako dve desaťročia je jednou z najvýraznejších postáv populárnej hudby na Slovensku a v Čechách. Jeho pôsobenie na hudobnej scéne bolo a stále je mimoriadne úspešné. Dôkazom toho sú dve desiatky albumov s počtom predaných kusov, o ktorých sa dnešným hviezdam ani nesníva a niekoľko desiatok naozajstných hitov.
Narodil sa 9. apríla 1959 v Prešove. Svoju profesionálnu kariéru začal v roku 1983 s vlastnou hudobnou skupinou Indigo. V roku 1985 zvíťazil vo vtedajšej najznámejšej ankete populárnej hudby Zlatý slávik. Ako producent, skladateľ a textár pracoval aj s detskými spevákmi, s ktorými vydal niekoľko veľmi úspešných albumov.
Jeho posledný zatiaľ dvojalbum sa volá More piesní (2011).
Posledných desať rokov si začal plniť svoj dávny sen, ktorým bola tvorba umeleckej fotografie. Vzorom a inšpiráciou mu bola precízna práca profesionálnych fotografov, s ktorými spolupracoval pri realizácii svojich albumov, ako napríklad Fedor Nemec či Alan Pajer.

V súčasnosti má fotografický ateliér s názvom Atelier umeleckej fotografie ARTFOTONAGY. Hlavnou témou jeho fotografických prác sú romanticky ladené ženské akty. Vyhýba sa fotografovaniu profesionálnych modeliek. Medzi modelkami, ktoré nafotil, sa objavujú aj ženy z exotických krajín, ako sú Kanárske ostrovy, Kostarika, Kuba, Singapur či Namíbia. Fotky väčšinou dodatočne tónuje, najčastejšie do čiernobielej farby a dotvára v grafických programoch. Mal niekoľko výstav v Prahe, Bratislave a vo Viedni. Jeho fotografie boli publikované v českej, ruskej a brazílskej mutácii časopisu Playboy, stal aj víťazom súťaže na obálku a editoriál špeciálneho čísla tohto časopisu, ktoré bolo vydané k jeho 50. výročiu. V roku 2007 bol oficiálnym fotografom českej MISS. V roku 2008 mu vyšla publikácia Book 1. Vydal viacero umeleckých kalendárov, ten prvý v roku 2005 pod názvom Intímne obrazy, najnovší pre rok 2012 pod názvom Rum a Choco.

Dňa 26.októbra 2011 pokrstil Peter Nagy v Pražskom klube Golem svoju novú knihu Láskavé piesne.
Kniha predstavuje fotografie spojené s poéziou Petrových textov. Je to unikátna sonda do duše žien. Na fotografiách Petra Nagya sú ženy skutočnými ženami. Krásne, jedinečné a plné emócií.
Ako však povedal pre TASR na krste tejto knihy: “S fotografovaním končím….”

Rozhovor s Petrom Nagyom je pre mňa príjemný hneď z dvoch dôvodov. Som vlastníkom jeho kompletnej diskografie na gramofónových platniach (jedna LP platňa bola za 50 Kč) a zároveň s uznaním sledujem aj jeho úspešnú fotografickú kariéru. Jeho fotky sú práve teraz, dobe plnej negatív mimoriadne dôležité. Prinášajú pokoj, krásu a dobrú náladu. Prečo teda to vyjadrenie, že končíte?

Už som nafotil všetko čo som chcel…
Situácia v šoubiznise je taká zvláštna, miestami až komická. TV a internetové upútavky sú plné sloganov a výkrikov v duchu: “Aj ty sa staň hviezdou, aj ty sa staň modelkou, spevákom , fotografom, celebritou a bla, bla….Je to ako výpredaj pozícií, kde v skutočnosti naozaj môžu stáť, len tí, ktorí na to naozaj majú, a roky na sebe pracujú. Ale médiá potrebujú nových naivných, čo si myslia, že je to naozaj také ľahké..
Nie málo ľudí chce proste tých “warholovských 15 minút slávy”. Také karaoke pre opitých (médiami).
Pribúda nám hluchých spevákov, slepých fotografov a hlúpych “celebrít”.. Daň za internet a agresivitu médií v honbe za čítanosťou či sledovanosťou. Zdá sa mi, že posledné roky už ľudia akoby ani nevnímali umenie a chcú iba silný rýchly zážitok – čím umelecká fotka nikdy nebola ani nebude. Počkám si na lepšie časy. Teraz budem fotky iba predávať.

Začali ste fotiť dosť neskoro? Prečo Vás zaujala práve fotografia. Možno by sa v tom veku viac hodil golf?
Ja som chcel vždy fotografovať, len som na to nemal čas a peniaze. Potrebujem niečo kreatívne. Potrebujem niečo tvorivé. Potreboval som vyjadriť svoj obdiv k žene.

Ako sa dá zvládnuť náročný život populárneho speváka a fotografa?
To sa v podstate nedá zvládnuť nijako. Jedno trpí pre druhé a opačne. Ako muzikant som neustále v aute za svojou prácou a ako fotograf v podstate tiež. Musím povedať, že ateliérová fotka ma dosť nenapĺňa, pretože jej chýba uveriteľnosť. Je to akoby lepšia fotka na občiansky, akurát občianka je nahá :). Náročný je výber lokácií fotenia a samotná organizácia fotenia v teréne. Je to prakticky neskĺbiteľné s muzikantským cestovaním.

NAGY_5_Wsam

Bolo náročné presvedčiť ľudí aby Vás brali aj ako fotografa? Predsa len u väčšiny ste známy ako hudobník a to bolo určite skôr na príťaž. Aké boli začiatky?
Od začiatku je mi to je absolútne jedno. Jednou z podstatných zásad môjho života je to – že si robím, čo chcem. Či sa to niekomu páči alebo nie. Podobne ako hudbu robím pre svoj pocit a nie pre kritikov.
A mám v podstate na háku, čo si myslí nejaký spotený pisateľ internetového chatu, čo teoreticky vie odfotografovať všetko “lepšie” než ostatní.

V začiatkoch bol u Vás zjavný vplyv tvorby Fedora Nemca. Fotky boli farebné a bol v nich výrazný zásah autora, napr. kolekcia Woman & steel alebo Angels. A potom zrazu prechod k čiernobielej fotografii s minimálnymi úpravami. Čo spôsobilo zmenu?
Fedor je úžasný fotograf, môj kamarát a autor skoro všetkých obalov mojich prvých hudobných albumov. Išlo asi o podvedomé napodobovanie svojho idola a človeka, ktorého tvorbu som vždy obdivoval. Neskôr som začal veľa rozmýšľať nad fotkami a o čom by mali byt tie moje. Vždy som mal rád romantiku, preto som začal fotiť čiernobielo, lebo čiernobiela fotka je snovejšia. Dnes fotím ilúziu – podobne ako je to v piesňach. Skoro každá pieseň je iluzórna a preto nám vie urobiť pozitívnu náladu. Chcel som vždy fotiť pozitívne fotky.

Kto je obvykle prvým kritikom vašich fotografií?
Bohužiaľ ja sám. Čo sa týka tvorby, tak sa dosť nenávidím a tak veľa fotiek zmazávam ihneď po fotení. Za pár minút si to pozriem znova a znova zmazávam a tak sa dozmazávam k tej jedinej, ktorú použijem z jedného fotenia.

NAGY_6_WsamFotíte hlavne ženy. Ako sa s nimi spolupracuje? Nie sú tvrdohlavé, samoľúbe… ?
Ženy, ktoré chcem fotit musia predovšetkým milovať svoje telo. Preto si vyberám zo žien, ktoré buď profesionálne alebo amatérsky cvičia fitness, robia šport alebo sú baletky. Skrátka ženy, ktoré nemajú problém so sebavedomím. Na druhej strane okrem týchto “nemodeliek” je zástup žien, ktoré sú až nekriticky samoľúbe. Poznám to najviac z kastingov, keď som robil fotografa Českej Miss. To bola podobne ako Superstar prehliadka zbytočného sebavedomia. Ja mám rád pred objektívom obyčajne pekné ženy. Takzvané “použitelné pre život”.

Medzi Vašimi fotografiami sa nachádzajú aj fotografie zvierat z Kene. Bol to len “úlet”, alebo s niečím podobným v budúcnosti uvažujete?
Bola to iba jediná príležitosť ako si vyskúšať “dlhé sklo” v teréne. Inak fotografickým cieľom mojej návštevy v Keni boli ženy. Výsledok bolo tretie pokračovanie kalendára fotografií exotických žien Rum & Choco.

Naši čitatelia sú hlavne fotografi. Určite by ich zaujímal spôsob akým fotíte. Myslím tým, ak to nie je tajomstvo, aké svetlo využívate, fotíte sám alebo máte pomocníka, ako si vyberáte exteriér?

Každý fotograf má svoj spôsob, ktorým fotí. Fotenie aktov nie je o stláčaní spúšte, ale o komunikácii so ženou a o práci so svetlom. Preto je dôležité poznať lokáciu a to ako sa nevyspytateľne sa chová svetlo a ako sa chová žena. Je to veľmi podobné :).

Fotíte digitálne, máte skúsenosti aj s klasickou fotografiou?
Začal som s klasikou, ale podobne ako väčšina po príchode digitálu už som ten foťák z ruky nepustil.

Ste v redakčnej rade nezávislého národného magazínu českých a slovenských fotografov, spolu s takými menami ako Jan Šibík či Robert Vano. Čím je pre Vás táto práca zaujímavá?
Je to pre mňa predovšetkým česť. Napriklad Honzu Šibíka si vážim ako reportážného fotografa, ktorý nemá tu u nás konkurenciu a pri tom je to úžasne skromný človek. Robert Vano je profesionál, ktorého obdivujem pre jeho nesmierny nadhľad nad všetkým a pre nekončiaci zmysel pre humor.

Tento rok bol pre Vás plný noviniek, nový dvojalbum, nová kniha. Čo môžeme očakávať v novom roku 2012?
Zavriem sa v tmavej komore budem tam spať :).

NAGY_11_Wsam