POZVÁNKA NA VÝSTAVU – JAN POHRIBNÝ

Kde je hranica raja? Potrebujeme pas, aby sme ju mohli prekročiť, alebo stačí, že tam bytostne patríme, že stále máme ešte nádej, že i po nekonečnom rade hriechov, ktoré sme od vyhnania spáchali, sa tam možno raz vrátime? Fotografia môže byť celkom dobrým nástrojom či snáď skôr cestou k sebapoznaniu a snáď i k sebazlepšeniu. Ale ak sa má tento svet zmeniť, ak máme znovu objaviť raj, tak musíme predovšetkým začať sami u seba.

Svoje hľadanie koreňov, pôvodu i zmyslu bytia som sa pokúsil vyjadriť vo svojom asi najrozsiahlejšom cykle Nová doba kamenná, keď som sa zaoberal vzťahom k našej minulosti, spiritualite, k planéte Zem ako živej bytosti. Podstatu tohto cyklu tvoria stavby, alebo moje inštalácie interpretujúce posvätné miesta tzv. megalitickej kultúry. Táto kultúra bola možno posledným ľudským prejavom, kedy jeho stavby, zásahy do prírody – životného prostredia organicky zapadali, ba akoby tam odpradávna prirodzene „rástli“. Nepoužil som zobrazenie človeka, ale jeho prítomnosť je na kultových miestach citeľná. Je to energia spájajúca nás, Vesmír, Zem.

Cyklus Anjeli na tento princíp nadväzuje, ale je už zhmotnením, alebo konkrétnou podobou bytostí, ktoré obývajú tento svet. Moja predstava vychádza z presvedčenia, že každý z nás je vo svojej podstate Anjelom resp. čiastočkou Boha. My sme On – On sme My. Nič nového. To je myšlienka mnohých filozofií a náboženstiev. Pretože spájam anjela s normálnymi bytosťami, tak mu neprisudzujem možno toľko klasických symbolov a schopností, tak ako bežne chápeme bytosti pod pojmom Anjel. Sú nahí, krehkí, zraniteľní, sú zrkadlom nášho vnútorného ja.

A všetkým preniká svetlo, ktoré zhmotňuje, ktoré dáva priestor, ilúziu, že to, čo vidí náš zrak, skutočne existuje. To je aj princíp fotografie. Preto sa sveta okolo seba tak rád dotýkam svetlom. Celé naše bytie je však založené i na protipóloch a každé svetlo sprevádza i tieň. Aby sme poznali teplo potrebujeme chlad, aby sme dokázali rozpoznať pravdu, musíme poznať i čo je lož a rovnako tak nájdenie raja bez poznania pekla, ktoré si sami vytvárame asi nie je možné… Temným i nádejným stránkam civilizácie, zániku i zrodu sa preto venuje môj posledný súbor Industriálne city, ktorý vznikal najmä v Číne, krajine a systéme vo svojich kontrastoch až šokujúcich. Pri pohľade na polozborený, ale stále obývaný domček uprostred rozsiahlej demolácie, si možno uvedomíme, že hranica raja (a temnoty) je len v nás, že i fragment domova, kus nezborenej strechy nad hlavou môže znamenať raj.

Jan Pohribný, QEP