RENATA VOGL

„Myslím, že historické techniky sa nedajú neobľúbiť.“

Renata Vogl sa fotografiou zaoberá od roku 2009, dnes má za sebou niekoľko výstav a ocenenia z medzinárodných súťaží. Ženský akt a vyabstrahovanú krajinu premieta pomocou mokrého kolódiového procesu – ferotypie na kovové platničky. Jedna z najstarších fotografických techník jej k srdcu prirástla napriek značnej náročnosti, občasným bolestiam hlavy, hnedým prstom a niekoľkým menším požiarom.

Mohli by ste nás neznalých zasvätiť do Vašej techniky?

Mokrý kolódiový proces je jednou z najstarších fotografických techník. Mokrým sa nazýva z prostého dôvodu, doštička, na ktorej je naliata svetlo citlivá kolódiová vrstva, jednoducho musí byť mokrá. Vždy vznikne iba jedna, originálna fotografia. Ja robím ferotypie, ktoré sú na hliníkovom plechu, ambrotypiami na skle sa nezaoberám. Postup je však podobný. Prvý krok spočíva vo vyčistení a vyleštení plechu, aby sa odstránila mastnota a nečistoty. Potom sa naň aplikuje kolódium, ktoré rovnomerne rozlejeme na celý povrch, obracaním v minimálnych uhloch. V tmavej komore sa platnička vloží do scitlivovacieho roztoku dusičnanu strieborného, kde sa ponechá ponorená niekoľko minút. Na jeho povrchu vznikne svetlo citlivá vrstva a potom ho už môžeme vložiť do špeciálne upravenej kazety na film, ktorú dáme do fotoaparátu a následne sa exponuje. Scénu by sme už mali mať dopredu pripravenú, pretože expozícia sa pohybuje v čase od piatich sekúnd až po niekoľko minút.

© Renata Vogl

V histórii sa takto fotografovalo zátišie, ktoré je statické, či portréty, pričom modelky alebo modely boli určitým spôsobom fixovaní, mali napríklad podopretú hlavu, aby vydržali dve minúty nehybne sedieť. Následne sa fotografia vyvolá v tmavej komore, na plech nalejeme vývojku a vyvolávame. Ak výsledok nezodpovedá našim predstavám, obraz možno jednoducho zmyť handričkou alebo špongiou a doštičku opätovne použiť. Ak obraz vyschne, už zmazanie nie je možné. Posledný krok spočíva vo fixovaní, lakovaní, plech sa nahreje nad plameňom a nanáša sa naň lak z levanduľového oleja a sandarakovej živice. Toto je veľmi príjemný krok, vďaka levanduli je všetko krásne prevoňané. Dokonca niektorí ľudia, ktorí majú výnimočne vyvinuté čuchové bunky, dokážu vôňu rozoznať aj neskôr, keď ku fotografii privoňajú. Lak sa znova presuší, pričom treba byť opatrný vzhľadom na to, že je horľavý. Niekoľkokrát som i hasila – všetkým možným, čo bolo práve po ruke, alebo som už skoro hotovú ferotypiu musela hodiť na zem a začala som po nej skákať, aby som uhasila plamene – pre mojích kolegov to bol občas veľmi komický pohľad. Samozrejme, že takto som ferotypiu zničila. Takže i pri poslednom, finálnom kroku je možnosť, ju pokaziť. No netreba to vzdávať, i takto sa dá pracovať na svojej trpezlivosti. Inak je to ale príjemný krok, ktorým sa zavŕši celý proces, počas ktorého vznikne originálna, nezameniteľná fotografia.

Je to finančne náročné?

Je to samozrejme finančne náročnejšie, chemikálie nie sú lacné, najdrahší je asi dusičnan. Ale existujú rôzne internetové obchody, kde možno výhodne zakúpiť dostupné sety.

Stane sa aj, že fotografia vôbec nevyjde?

Často krát. Keď som o tomto procese počula prvý krát pomyslela som si, že je veľmi komplikovaný a má množstvo úskalí. Všetko je však o cite a nejakej tej praxi. Čím viac ambrotypií alebo ferotypií človek urobí, tým lepšie vie čo a ako, pri akej teplote, ako dlho, odkiaľ liať, ako platničku držať. Postup si vieme vyčítať aj z internetu, ale na tieto už „fajnové nuansy“ prídeme až tým, že skúšame, dvadsaťkrát to pokazíme a skúšame znovu. Dávka trpezlivosti je nevyhnutná.

© Renata Vogl

Prečo ste si spomedzi škály historických techník zvolili práve ferotypiu, ktorá je značne náročná?

S ferotypiou som sa zoznámila úplnou náhodou na privátnom workshope u fotografa Rasťa Čambála, ktorý ňou bol v tom čase veľmi nadšený. Ako začiatočníkovi sa mi zdala, komplikovaná a náročná, nerozumela som jej. Opäť som sa s ňou stretla na stáži u Vladimíra Židlického, začala som sa ňou teda viac zaoberať a celkom som sa pre ňu nadchla. Myslím si, že čaru kolódiového procesu človek podľahne ľahko, pokiaľ ma nejaké to vizuálne vnímanie. Myslím, že historické techniky sa nedajú neobľúbiť. Obrazová forma je nezameniteľná a čarovná. Je ale dôležité nemať zábrany týkajúce sa práce s chemikáliami, keďže sú horľavé a napríklad dusičnan je nebezpečný, nesmie sa dostať do očí, inak môže poškodiť zrak. Treba byť naozaj obozretný. Zaujímavosťou je nezameniteľný znak všetkých kolodionistov a to hnedé prsty. Dusičnan totiž po niekoľkých minútach zhnedne a nejde vôbec ničím dole, môžete si umývať ruky koľko chcete, typické hnedé zafarbenie zíde až po pár týždňoch. Pre bežných ľudí to musí vyzerať veľmi zvláštne. V lete, kedy pracujem v krátkych nohaviciach alebo sukni, nie sú výnimočnosťou ani hnedé nohy.

Aké zaujímavosti, okrem hnedých prstov, sa Vám ešte pri práci prihodili?

Boli dni, kedy sa nedarilo a musela som proces opakovať niekoľkokrát. Keď som potom vyšla z pracovnej miestnosti, prekvapilo ma množstvo čerstvého vzduchu. Sú tam rôzne výpary, je tam etanol, éter. Mierne bolesti hlavy z nedostatku kyslíka sa prihodili niekoľkokrát.

Musí byť fotograf zároveň aj chemikom?

Sama seba by som za chemika určite neoznačila, ale keď niekto v takejto miere s chemikáliami pracuje, mal by sa s nimi určite aspoň trochu oboznámiť, aby si bol vedomý toho, do čoho ide, aby vedel ako s nimi manipulovať, ako ich uskladňovať, určite to nemôže byť bez poriadku.

© Renata Vogl

Čo myslíte, ako pôsobia Vaše fotografie, v ktorých sa spája originalita forma i obsah, na diváka?

Odozvy sú rôzne, záleží od toho, kto sa na ne pozerá. Nedávno som bola na akcii v Banskej Bystrici pod názvom „Dni originality“, kde som vystavovala aj svoje ferotypie a bolo celkom zaujímavé pozorovať reakcie ľudí. Nikdy predtým som nebola takto bezprostredne konfrontovaná so všeobecným publikom. Výstava sa konala v obchodnom centre, kde sa naozaj prechádzajú rôzni ľudia, od tých, ktorým fotografia nič nehovorí, až po umelcov z povolania. Bolo vidieť, že obyčajný „smrteľník“ sa na ferotypie ledva pozrel a návštevníci s istým vzťahom k umeniu boli nadšení tým, že si výsledky takejto zaujímavej techniky môžu pozrieť na vlastné oči. Mnohí diváci im vôbec neporozumejú, iným učarujú. Tak je to aj v poriadku.

© Renata Vogl
Fotografie Renaty Vogl nájdete aj na www.artofphotography.eu

Rozhovor pre SAM pripravila Romana Juhásová / Robert Vano Gallery