PEŤO ONDREJKOVIČ

PortretV mnohých článkoch som niekoľkokrát narazil na meno Peťo Ondrejkovič. Predovšetkým v rozhovoroch s mladými fotografmi. Mnoho z nich spomenulo, že je ich fotografickým idolom. To naštartovalo moju zvedavosť. Kto je ten tajomný fotograf v o ktorom nič neviem? Tak som začal hľadať na internete. A napodiv nič som nenašiel. Jediné, čo som bol schopný nájsť boli jeho oficiálnej webové stránky, kde nájdete mnoho krásnych fotografií, ale žiadny rozhovor, žiadny jeho portrét a žiadna história či bio. Spolu s kolegom sme sa rozhodli ho požiadať o rozhovor. Nezískali sme žiadny nudný životopis, ale môžeme vám hrdo ponúknuť veľmi zaujímavé čítanie spolu so skvelými fotografiami.

Čo pre vás znamená fotografia a ako ste sa k nej dostali?

Fotografia je pre mňa fenomén, ktorý sa snažím pochopiť… A ako som sa k nej dostal? To si už nepamätám. Asi ako každý. Otec ma odfotil s holým zadkom na nejakej deke a potom mi ju s hrdosťou strkal pod nos… Predpokladám, že takto nejako to bolo… ;-)

Aký je Váš pohľad na súčasnú fotografiu, respektíve na dnešnú výtvarnú scénu? Sledujete tvorbu iných umelcov?

Nerozumiem súčasnej modernej a ani módnej fotografii a po pravde ani po tom nijako netúžim.
Československo bolo fotografickou veľmocou a nielenže sme mali Veľké mená, hlavne sme mali čo obdivovať. To platí i o prácach tých čo neboli veľkými menami, len robili naozaj dobrú fotku. Dnes k nám na fotku už asi nik nenazerá, možno tak, ak hľadá materiál ako to nerobiť. V tom sme fakt dobrí.
Dnešná doba je ďaleko zložitejšia a nie je to len tým, že sme zaspali na vavrínoch, dnes fotí snáď každý, čo nie je zlé. Naučili sme sa užívať internetový priestor, ktorý nám dáva falošný pocit istoty, moci a potom i istej jedinečnosti, kde sa nám podsúva jedna „galéria“ za druhou, do ktorých všetci vysypávajú snáď kompletný obsah svojich pamäťových kariet, do toho fakt, že z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu tam ľudia strácajú súdnosť a zdravý rozum tak nutne vyvstáva obrovský problém nájsť v tom obrovskom množstve rôzneho balastu, čokoľvek, čo stojí za povšimnutie, či dokonca za obdiv. To už je horšie!
Ale ja si i tak v celku rád prezriem portfólia mnohých súčasných autorov ak na ne narazím, ono poučné to môže byť aj v prípade ak sa mi to nepáči, či ma to jednoducho nijako a ničím neoslovuje.
Mám ale vo všeobecnosti skôr rád tvorbu ruských autorov, ku ktorým mám z rôznych dôvodov podstatne bližšie a teda im asi aj viac rozumiem. Ich schopnosť takého toho navonok často hrubého, priamočiareho, možno i na prvý pohľad prvoplánového, neusporiadaného a chaotického prejavu, plného tých ich subjektívnych reakcií, nálad a myšlienok, čo sú schopní pretaviť do ľubovoľnej formy a podoby, to je niečo čo ma neskonale fascinuje, snáď už len preto, že tým podľa mňa popreli fakt, že základnou formou lyrického prejavu ma byť verš.

© Peťo Ondrejkovič

Dá sa fotografiou uživiť?

Uff! Ak sa pýtate, či sa tým dokážem uživiť ja, tak odpoveď je nie. Nebyť ešte i grafiky a dizajnu sotva by som prežil. Ak to bola všeobecne položená otázka, tak za istých predpokladov asi aj áno. Nedostatok sebaúcty, úcty k iným a úcty k tomuto remeslu je zrejme základným predpokladom, byť dnes u nás úspešným v oblasti fotografie. Čo iné očakávať v čase a spoločnosti, v ktorej je všetko okolo nás zhnité, postavené na klientelizme, úplatkoch, známostiach a intrigách? Nevidím najmenší dôvod, prečo by to vo fotografii malo byť inak než kdekoľvek inde, v iných činnostiach a oblastiach. Kto maže, jede.
Ale je to hrozne zovšeobecnená otázka a toto ešte hroznejšie zovšeobecnená odpoveď.

Existuje u nás i istá skupina fotografov, ktorá ale zažila a dokonca časť z nich i väčšinu svojho aktívneho života prežila v podmienkach, kedy to možné bolo, mnohí z nich ale dnes z rôznych dôvodov už nie sú schopní sa prispôsobiť novým podmienkam.
Nie sú to ale len „staré páky“, veľkú časť z nich tvoria rôzni chytráci, čo skrátka len naskočili na idúci vlak, ktorému ale niekde z nejakého dôvodu došla para a im došli známosti, práca už sa neprideľuje, nezmestili sa už do nových dvier či pod stôl a tak uviazli v tomto marazme, sedia v šenkoch a v nekonečnom opojení s uslintaným xichtom a čelom opretým o špinavú dosku stola, hromžia na systém, zastrájajú sa, ako raz oni celému svetu ukážu čo dokladajú trieskaním päsťou do stola – aby bolo všetkým jasné, že to myslia vážne a vravia si umelci.
Klinicky ešte žijú..
Podstatné teda bude asi hlavne to, čo si pod tým pojmom predstavíme. Ako zadefinujeme mieru a dobu, podľa ktorej potom posúdime, či sme sa uživili, alebo len sme nejako so zodretými ušami a narastajúcimi dlhmi prežili?
Nemenej dôležité bude tiež to, kto vie byť ako úspešne sám sebe PR manažérom a tiež obchodníkom. To je nakoniec asi pre to uživenie sa ďaleko podstatnejšie, než fotografovanie samé a veľmi často potom stačí vedieť stlačiť spúšť fotoaparátu. Ale tu sme opäť pri tej úcte..
Paradoxne práve títo „fotografi“ sa tešia najväčšej popularite a v dnešnej spoločnosti sa práve oni stali synonymom veľkých a úspešných fotografov dneška..

Čo si myslíte o tom, že dnes je skoro každý „profesionálny fotograf“?

Ide o to, z akého pohľadu sa na to pozerám. Nikdy som sa tým nijako hlbšie nezaoberal, ale vidím tri roviny uhlov pohľadu. Fotografiu, fotografa a koncového konzumenta, či zákazníka, ktorý ale na to nazerá takmer výlučne cez prizmu ceny.
Pre fotografiu ako takú je toto bezvýznamné, alebo teda aspoň to nemá podľa mňa na ňu negatívny dopad, možno skôr naopak, vznikne priestor, kde môže vyplávať na povrch i mnoho výrazných talentovaných autorov. Pre dejiny fotografie je nepodstatné, koľko fotografií a koľko fotografov zapadne v prachu do zabudnutia, podstatné budú jedine tie, ktoré zostanú… A mnohé i bez mena.
Z dnešného pohľadu fotografov to ale hrá navonok v celku významnú úlohu. Ale podľa môjho, len navonok.
V prvom rade mám za to, že oná veta „Dnes je skoro každý, profesionálnym fotografom“, je tak pertraktovaná takmer výlučne v radoch fotografov, ako istá obava z množstva a sily možnej konkurencie, pričom je zámerne volené slovné spojenie „skoro každý“, ktoré ako keby malo naznačiť ten príval masy samozvaných profesionálnych fotografov.
Ale nalejme si čistého vína a priznajme, že za týmto predsa nie sú len tzv. samozvanci i keď sa to na nich zvádza.. Moment ak by Jóža, ktorý včera kopal kanál či 12 ligu a dnes bol profi fotografom, mal byť konkurenciou, považujem za čas, kedy je treba sadnúť si, zhodnotiť vlastné možnosti a skrátka ísť niekam inam. Zotrvať by podľa mňa bolo nie len že „choré“. Ono by to bolo asi i na umretie.
Skutočnosť je taká, že vládne silná obava z nových absolventov, nie zo samozvancov. Ale je to také to naše klasické – ak už kričím, tak si dám veľký pozor, aby to nebolo tým správnym smerom. Než by som nazval veci pravým menom a riskoval konfrontáciu, ktorú som si ale nie istý, že ustojím, radšej to zvediem na niečo neurčité a s vedomím toho, že nič neriskujem spokojne usínam s pocitom, že “ale som im to natrel!”.
Vyrástlo mnoho vzdelávacích inštitúcií, ktoré chrlia absolventov ako na bežiacom páse. I vďaka súčasnej popularite fotografovania to sú množstvá ktoré sú na veľkosť našej krajiny, počtu obyvateľov nebývalé. Čisto teoreticky by to malo byť pre našu fotografiu prínosné. Mal som príležitosť s mnohými diskutovať a dosť ma zarazil fakt, že skôr ich pripravili na to ako prežiť a predať sa, než na to ako fotografovať čo, pripúšťam, má svoju logiku.
Toto je tiež zrejme dôvod tej averzie voči nim, strachu a „zahrnutia“ do toho balíka „skoro každý“. Ich mladosť, dravosť a to čím ich vybavili, to nám „starcom“ chýba. Takže asi tomu rozumiem, ale na rozdiel od väčšiny s tým nesúhlasím. Naopak chcem veriť a verím, že i vďaka nim sa svet fotografie u nás, raz vráti do normálnych koľají.
Udivuje ma síce, že v rámci prípravy a štúdia venujú nemalú pozornosť dejinám, technológií a podobne, avšak tak triviálne veci ako napríklad, že „jediný útvar bez kontúr je slnko“, im nik nepovedal. V jednej z debát ma dokonca jeden z absolventov asi najvýznamnejšej takejto inštitúcie ubezpečoval, že nikdy si neskúsili cvičenia s tvarmi – kocka, kužeľ, guľa – pričom nemyslím na harmonizáciu obrazu na základe tvarov, či tonálnych hodnôt, línií a ostatných, skôr ide o svetlo, ktoré je pre nich predsa kľúčové. Neviem o tom, že by existoval lepší spôsob ako pochopiť účinky svetla na skladbu obrazu a opäť ďalšiu základnú a zásadnú vec. „Kde je svetlo, je i tieň“. Navonok banality, dokonca tak banálne, že ich každý môže brať ako samozrejmosť a nevenuje tomu žiadnu pozornosť, avšak mám za to, že vo svojej podstate si práve takéto prvky zaslúžia pozornosť, nakoľko sú často pre dobrú kompozíciu kľúčové.
Navzdory tomu si myslím, že vzdelanie je jedinou cestou aby fotografia v tej podobe, kedy nesie i istú pridanú hodnotu, prežila. Títo absolventi sú oprávnene profesionálnymi fotografmi takže to slovíčko „skoro každý“ týmto u mňa vo významnej miere stráca na váhe.
Ja pevne verím a dúfam, že budú garantom toho, že fotografia sa nezvrhne len na nástroj toho ako prežiť, ale si uchová i svoju prapôvodnú podstatu. Vznikla s ambíciou zaradiť sa medzi výtvarné techniky. Takmer dve stáročia sa jej to nedarilo a tak, aby prežila, našla si uplatnenie v konzume. Bola by škoda aby dnes, kedy je už konečne ako výtvarná technika akceptovaná vykapala len preto, že nie je nik, kto by ju chcel robiť a podľa môjho nie je nik iný, ako práve oni, kto by ju robiť mohol a mal.
Pripúšťam, že nárast tých samozvaných fotografov je obrovský a asi dnes tvoria i gro fotografov, som ochotný tiež pripustiť i fakt, že výsledkom ich práce je hlavne degradácia fotografie v nazeraní na ňu očami konzumenta ako i tohto remesla a hlavne devalvácie ceny tejto práce, nakoľko sa snažia presadiť sa doslova podplazením ak nie podhrabaním reálnej ceny, čím v konečnom dôsledku cenu devalvujú a zároveň kradnú zákazníka – čo je asi najčastejšia a snáď i oprávnená výčitka, zo strany ostatných fotografov.
V značnej miere sa s týmto všetkým a i s mnohým iným dá i súhlasiť, avšak to vážne stojíme o akéhokoľvek klienta a za každú cenu? Nehovoriac o tom, že najväčší krikľúni a kritici tohto úkazu, sami podliezajú ceny v snahe získať klienta stoj čo stoj, ale navonok sa budú tváriť pohoršene. Vodu káže, víno pije.. Občas mám pocit, že vo svete fotografie, jediné čo sa ešte nepokrivilo je už len to svetlo.
Z mojej vlastnej skúsenosti viem, že zákazník, či skôr zákazníčka, pri ktorej je najzásadnejšou otázkou, otázka ceny, pričom predstava ideálnej ceny je zadarmo, je nakoniec tak, či onak, potenciálne len ďalší prúser, takže sa im veľmi rád vyhnem a tú česť rád prenechám tým, čo sa na to ulakomia.. čo je takmer výlučne niekto práve z radov týchto tiež-fotografov… Nakoniec, takýto zákazník je ich produktom, tak nech si to vyžerú! ;-)
Ja im seba navzájom zo srdca prajem.. Rovný rovného si hľadá a po pravde, ako nazvať niekoho kto sa dá fotografovať celý svadobný deň a ešte sa i zmluvne zaviaže dodať pokojne i 1000 -1500 výsledných fotografií za cenu 200 – 300 Eur? Myslím, že slovíčko „idiot“ je tu na mieste, byť je to, pokiaľ viem, zastarané označenie pre diagnózu, používa sa i pri menej zložitých charakteristikách s pejoratívnym významom a tak som to tiež myslel.

© Peťo Ondrejkovič

Popri komerčnej fotografii za venujete aj voľnej tvorbe, beriete to ako relax po práci? Je vaša voľná tvorba, tvorbou pre radosť?

Komerčná fotografia je pre mňa skôr len tým „nutným zlom“ na zaplatenie šekov.. Netvrdím, že ma nebaví, nakoniec, chvála bohu, významnú časť tohto, tvoria fotografie skôr výtvarného charakteru.
Voľakedy boli moje fotografie (tie v rámci voľnej tvorby) istou… No povedzme paródiou na tú našu vlastnú – ľudskú hlúposť, vedel som sa v tom doslova vyžívať a bavilo ma to. Inšpirácie bolo všade navôkol, stačilo sa dívať a počúvať.. Neskôr som zrejme na onú „blbosť“ z nejakého dôvodu otupel, alebo jej bolo primnoho, neviem, ale to nutkanie sa skrátka nejako vytratilo a pohaslo.. Z času na čas síce ešte i dnes zaklope a spravím si taký obrázok, ale viac menej dnes je to viac o hľadaní. Cesty?! Pravdy?! Vždy niečoho. No a to čo uverejním i na svojom webe, to je skôr ilustrácia možného. To portfólio, celé ako tam je, bez ohľadu na to, ako je to nazvané je v podstate voľná tvorba, nakoľko nikdy som nikde nezverejnil žiadne foto vyhotovené ako zákazku a na ktorom bola osoba.

Na Vašej stránke máte vo voľnej tvorbe viaceré spôsoby výroby fotografií. Môžete nám ich trochu priblížiť. Napr. čo je to ručná tlač?

Techník ručnej tlače je niekoľko. No hlavne je to grafika, nie fotografia, byť i zdrojom mohla byť či bola fotografia, výsledkom je grafický list. V zásade to nie je nič zložité, jedná sa o tlač z výšky. Tento spôsob tlače umožňuje tlačiť z tlačovej formy, ktorá môže byť skutočne z tých najrôznejších materiálov. Vytvorím si štočok za pomoci arabskej gumy a dvojchromanu na ktorý nanesiem valcom vrstvu olejovej farby a tento „obraz“ otlačím na papier. Zbytok dotvorí štetec.
Ostatné techniky, ak odhliadnem od tlače klasickou cestou, sú modrotlač, sépiová tlač a olejotlač. Mám pocit, že tam sú či boli i nejaké gumotlače a bromolej, ale priznám sa, že môj vlastný web trpí na moju lenivosť asi viac, než čokoľvek iné, takže za jedno ani moc netuším či a čo tam ešte je a o aktualizácií obsahu sa radšej rozširovať nejdem vôbec. Ale tlači prikladám veľký význam a kladiem dôraz i na výber a kvalitu materiálov a hlavne v prípade tej klasickej tlače i k výberu tlačiara.

© Peťo Ondrejkovič

Ktorá technika tlače fotografií je Vám najbližšia?

Osobne mám najradšej práve modrotlač a sépiovú tlač. Je to hlavne z dôvodu ich podceňovania a takého toho dehonestujúceho nazerania na tieto jednoduché techniky kopírovania, pričom podľa môjho názoru si zaslúžia ďaleko väčšiu pozornosť a rešpekt. Dôležitú úlohu ale hrá i moja lenivosť. Vyhovujú mi i pre nenáročnosť procesu. Sám pre seba, alebo ako darček niektorému z priateľov občas siahnem i po zložitejších procesoch, či už je to olejotlač, gumotlač, bromolej a pod., ale sú to všetko časovo náročné veci – aspoň teda pre mňa, takže na to musím mať naozaj silný dôvod. Značnú časť veci z minulého roku som robil olejotlačou, niekoľko fotografií ešte stále mám, ale nemôžem sa na ne dívať, lebo ma vždy spoľahlivo vytáča, ako sa vlnia. Nebyť tejto „škaredej“ vlastnosti, bola by tiež jednou z mojich obľúbených, lebo samotná tvorba toho obrazu je naozaj pochúťkou.

Kedy ste prvýkrát fotil nahú ženu a aké máte na to spomienky?

No ak ma pamäť neklame…
..tak a pamäť ma práve sklamala.
Nerozumiem tomu prečo sa tomu „nahá žena“ pripisuje taký význam. Ono to síce význam má, ale celkom odlišný od toho, aký sa tomu prisudzuje. Nepamätám sa ani kedy to bolo, ani kto to bol, a ani kde to bolo, takže o nejakých spomienkach nemôže byť ani reč..

Ženy sú ku svojmu telu mimoriadne kritické, čo sa im na fotkách najviac nepáči?

Toto ale nie je úzus. Rozhodne by som ich nehádzal všetky do jedného vreca, ale rozumiem kam Vaša otázka smeruje.
Odpoveďou je – no ak, tak oni samé. ;°) Fotografia ma mnoho prívlastkov. Získala ich za svoju existenciu a je to tak zrejme preto, aby si v tom každý našiel to svoje… Jedným z nich je i to, že „fotografia – je tá najroztomilejšia lož“. Takáto fotografia a s týmto prívlastkom, je práve tá, ktorá vo všeobecnosti dnes najviac zaujíma ženy a dievčatá. Úlohou fotografa je potom naplniť tieto ich predstavy a posun reality do podoby, kedy budú spokojné a nie nad tým mudrovať. Myslieť si môže každý čo chce. Vždy sa fotografický obraz manipuloval, pravdou ale je, že pôvodne o tom fotografovaná osoba ani netušila. Šikovný fotograf túto pravdu skreslil veľmi decentne a tak nejako viac vierohodne.
Ale vážne toto nie je pravidlom – chvalabohu. Sú ženy, poznajúce ako svoje kvality, tak svoje nedostatky a hoc kľudne samé poukážu s takým tým nespokojným tónom na to, že majú veľký nos, či širokú bradu, sú dostatočne sebavedomé na to, aby žiadnu manipuláciu nepripustili, nakoľko už by to neboli oni… Je ich žiaľ poriedko, ale vďaka bohu za ne.
Potom sú také, ktoré sa nerozpakujú znásilniť realitu, ale musí to byt v istých ešte aspoň v predstaviteľných medziach – podvihnúť poprsie, zúžiť boky, zmenšiť zadok a podobne, aspoň z časti ale pokiaľ možno v uveriteľnej miere vylepšiť výsledný obraz k nejakej pomyselnej predstave ideálu krasy.
No a nasledujú tie, čo ich je jednoduchšie maľovať než fotiť, ich nespokojnosť, alebo možno skôr nároky, či predstava o tom akú fotografiu to vlastne chcú pramení možno i z vedomia toho, že dnešná podoba manipulácie obrazu už je bezbrehá a bez obmedzení, ich túžba po akejsi abstraktnej dokonalosti a kráse zatieni zdravý rozum a úsudok a ani najmenej sa nerozpakujú odniesť si obrázok na ktorom je nejaká éterická, vymyslená bytosť, nemajúca už ani len tú základnú podobu s ňou, ako s fotografovanou osobou.
Existuje ale i opačný extrém, nedostatok sebakritiky, prehnané sebavedomie a šedý zákal vždy keď sa v blízkosti mihne zrkadlo. I keď toto je asi najčastejšie problém skôr mamičiek a tatíčkov.

Akú dôležitosť prikladáte kompozícii fotky, obrazu?

Kompozícia je pre mňa zásadná vec. Osobne považujem práve kompozíciu za kľúčovú a vlastne jedinú vec ktorú by som raz chcel zvládnuť do dokonalosti, čím by asi vznikol “dokonalý” obraz. V tomto ja vidím ono skutočné “umenie”… Vedomosť a schopnosť akúkoľvek tému a obsah, alebo hoc teda len jednu jedinú konkrétnu tému a obsah, spracovať do podoby dokonalej kompozície… Zjednodušené, ale myslím, že asi najrozumnejšie prirovnanie, ktoré mi práve napadlo…

Ktoré fotografovanie bolo pre Vás najväčším zážitkom?

Fotografovanie porna ako záskok za priateľa… Keď si na to spomeniem ešte aj dnes mi je z toho nevoľno.

Vydali ste alebo chcete vydať nejaké publikácie?

Nie! A s istotou môžem povedať, že k tomu ani nikdy nedôjde… Viac ako rok, sme pripravovali jednu knihu a keď som si to nakoniec tak čítal, prezeral a rozmýšľal nad obsahom a výpovednou hodnotou, došiel som k záveru, že tadiaľto cesta nevedie…
Občas mám problém aj ja sám sledovať svoje vlastné myšlienky, zorientovať sa v nich a pochopiť ich, chcieť to od iných a ešte chcieť za to aj peniaze je zvrhlé.

© Peťo Ondrejkovič

Akú techniku používate?

Myslíte techniku na fotografovanie? Analóg vs. digitál? No v podstate mi je jedno na čo fotím, problém vyvstáva až v následnom spracovávaní… Som katastrofálne lenivý, neporiadny a pohodlný, takže mi ďaleko viac vyhovuje digitál. Jeho hlavnú výhodu vidím v tom, že kedykoľvek je možné spraviť krok späť a to bez akýchkoľvek škôd… Maximálne tak hrozí strata času.
Pri tom mojom neporiadku vo všetkom sa mi zopár krát stalo, že som postrácal zvitky, vložil zvitok do tanku a nalial som doň ustaľovač namiesto vývojky, dokonca sa mi podarilo naliať doň i Savo, ktoré som z nejakého mne nejasného dôvodu mal v nádobe o ktorej som bezpečne vedel, že v nej mám mať pripravenú vývojku… ;-) A podobne.

Mnohí mladí fotografi Vás uvádzajú ako svoj vzor. Ako to vnímate?

S údivom. ;-)

Je niečo, čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?

Dobré svetlo…

© Peťo Ondrejkovič