ROBERT VANO

robert vanoMy Slováci sme zvláštna nátura. Oslavujeme a otvárame múzeá ľuďom, ktorí ani nevedeli, že sú zo Slovenska, miesto toho aby sme sa zaujímali o tých, ktorí sa hlásia k miestu svojho narodenia, sú úspešní vo svete a mohli by sme sa od nich ešte veľa naučiť. Takým je aj Robert Vano – slovenský fotograf žijúci v Prahe. Jeho cesta k fotografii a kariére špičkového fotografa nebola vôbec jednoduchá. Narodil sa 5. mája 1948 v Nových Zámkoch. Aby nemusel nastúpiť na vojnu, v roku 1967, tesne po maturite, emigroval cez Juhosláviu a Taliansko do Spojených štátov. Tu prežil viac ako štvrťstoročie. Začiatky v Amerike boli ťažké. Živil sa len príležitostnými prácami, robil predavača, vyrábal opasky….Neskôr, za pomoci maďarskej rodiny sa zamestnal ako kaderník a vizážista. Potom začal pracovať ako asistent pre známych fotografov – Horst, Glaviano, Castel, Fallai. Pri tejto práci získal cenné skúseností o fotografovaní. V roku 1984 odštartoval vlastnú kariéru fotografa. Pôsobil v New Yorku, Paríži a Miláne, kde fotografoval pre slávne módne časopisy -Vogue, Cosmopolitan či Harper´s Bazaar, Donna, Seventeen, atď.

Od roku 1990 žije v Prahe, kde pracoval v rokoch 1996–2003 ako umelecký riaditeľ v Českej verzie časopisu Elle. Potom do roku 2009 v agentúre Czechoslovak models. V súčasnosti je fotografom na voľnej nohe. Robert Vano je predovšetkým módnym a reklamným fotografom. Jeho tvorba však zahŕňa aj portréty, kvetinové zátišia, krajinky a akty. Netají sa svojou náklonnosťou k rovnakému pohlaviu. Svoje postoje zobrazuje aj vo svojej tvorbe. Jeho mužské akty sa stali celosvetovo známe. Tvrdohlavo odmieta atramentovú a pigmentovú tlač. Svoje čiernobiele portréty a akty fotí na klasický film a používa už málo používanú techniku platinotypie. Tvrdí, že pre večné hodnoty jeden život nestačí a hodnota umenia je preverená práve jeho presahom. Platinotypia je nielen krásna, ale patrí tiež k najtrvalejším zo všetkých fotografických procesov. Odhaduje sa, že správne urobená platinotypia vydrží tisícky rokov. Používaním techniky platinotypie sa tak Robert Vano vracia k fotografickým koreňom.
Robert Vano vydal niekoľko fotografických publikácií, vystavoval v New Yorku, Miláne, Londýne, Prahe ale aj v Bratislave. V roku 2010 mu udelili Európsku cenu Trebbia za podporu umenia a tvorivej činnosti.

Na Robertovi Vanovi sa mi vždy okrem fotografií páčil aj svojský humor a jeho nadhľad, ako vie byť vždy na vecou. Preto je pre mňa mimoriadnym potešením uverejniť rozhovor s takou zaujímavou osobnosťou.

Slovensko akoby zabudlo na Roberta Vana a teraz ho pomaličky objavuje. Nezanevrel Robert Vano na Slovensko?

Asi je samozrejmé, že keď človek niekde nežije viac než 40 rokov, tak naňho ľudia zabudnú. Tí, ktorí ma poznali v čase, keď som žil na Slovensku, tak už asi nežijú alebo sú v dôchodku. Emigroval som v roku 1967 a väčšinou ťa ľudia poznajú tam kde žiješ. Keď som žil v New Yorku, tak ma poznali v New Yorku. Teraz žijem v Prahe, tak ma poznajú zasa tam. Na Slovensku mi už nikto nežije. Rodičia odišli na druhú stranu dávno a sestra emigrovala. Nemám dôvod sa niekam vracať. Ale na Slovensko nikdy nemôžem zabudnúť alebo zanevrieť, pretože je to miesto môjho narodenia, mám ho napísané v pase, a tak to bude až do smrti. Ja som na Slovensku strávil tie najkrajšie roky svojho života, moje obdobie detstva. Tam som chodil do školy, tam som hral guľôčky…
Moja emigrácia nesúvisela s miestom narodenia. Babička mi už v detstve vravela, aby som išiel tak ďaleko, ako oči vidia. V minulosti ľudia často odchádzali za prácou. Babička vravela, že keď bola ešte mladá, za Rakúsko-Uhorska, tak keď chlapec v15. rokoch dospel, tak mu otec uviazal na chrbát batoh a poslal ho do Viedne. Keď sa potom po dvadsiatich rokoch vrátil, hovoril siedmimi jazykmi a vedel aj ušiť bielu košeľu. Sú určité profesie, za ktorými musíš ísť. Sme malá krajina. To nie len to, že som chcel fotiť módu. Keby som chcel byť astronautom, tak by som musel ísť buď do Ameriky alebo do Ruska, odkiaľ sa lietalo na Mesiac. U nás môžeš byť akurát pilotom. Potápač musí chodiť k moru, herečky do Hollywoodu a fotografi do Paríža alebo do New Yorku. Teraz sa pomaly vraciam na Slovensko, čo je zásluha jedného človeka, Maya Hirca, s ktorým pripravujeme práve na Slovensku viaceré projekty. Jedným z nich je Robert Vano Gallery – galéria, ktorá bude v najbližších mesiacoch prinášať do Bratislavy a na Slovensko fotografie známych zahraničných fotografov, organizovať workshopy, ale hlavne bude svojou činnosťou podporovať mladé fotografické talenty. Som veľmi rád, že svojou maličkosťou prostredníctvom Robert Vano Gallery môžem prispieť k podpore a zviditeľneniu talentovaných mladých fotografov práve zo Slovenska.

Ako sa štartuje kariéra za morom? Ktorý bol ten zlomový bod, ktorý Vás posunul z obyčajného fotografa medzi elitu?

Za morom sa štartuje kariéra asi tak isto ako pred morom, len neviem, ako sa štartuje kariéra pred morom. Amerika mi pomohla v tom, že mi dala nejaké tie jednoduchšie recepty, ktorých sa človek drží. Vždy mi hovorili, že aby sa človek mohol stať tým, čím chce, tak musí vedieť, čo chce. A to je to najťažšie, lebo každý môžeme robiť dobre štyri až päť vecí. Môže byť dobrý otec, taxikár, chirurg alebo dobrý fotograf. A keď už vieme, čo chceme, tak na to musíme nájsť recept, ako to urobiť. A keď máme recept, tak to musíme urobiť lepšie, než všetci ostatní.
Zlomovým bodom bol pre mňa rok 1988. Vtedy som už niekoľko rokov pracoval, ale išlo to pomaly. Keď som cestoval na prehliadky z New Yorku do Paríža a do Milána, na letisku boli na billboardoch zväčšené moje práce. V New Yorku bola z Bazáru Cindy Crawford a v Paríži bola zase iná. A vtedy som mal pocit, že to funguje. Bolo to len raz a od tej doby sa nič také nestalo. Vtedy som si uvedomil, že to bude asi naveky moja práca.

271-Dan,Praha 1990

Myslíte si, že dnes, ak chce fotograf uspieť, musí tiež ísť za oceán? Nestačí Bratislava?

Určite, stačí čokoľvek. Stačí aj Albánia, keď to stačí konkrétnemu človeku. Bolo by hrozné, keby každý odišiel do New Yorku. Závisí to od toho, čo chce robiť. Ja som chcel robiť módneho fotografa a móda nie je v Bratislave. Móda je Paríž, Miláno, Londýn. Do Čiech sa ľudia chodia učiť robiť pivo, Maďari robia klobásy, my robíme halušky, Rusi vodku a Paríž robí módu. Tak to je a tak to vždy bolo. Pokiaľ sa to nezmení, tak aby sa človek najrýchlejšie naučil robiť to, čo chce, tak musí ísť tam, kde to robia najlepšie. Aj v Biblii hovorili, že keď hora nepríde k Mohamedovi, musí prísť Mohamed k hore. Potom sa človek môže vrátiť domov a priniesť tú svoju znalosť čo sa naučil.

Je známy Váš výrok ” Teraz je taký trend fotiť namačkaných ľudí v autobuse”. Dnes je všetko pekné považované za gýč. Čím to je?

Neviem presne, čím to je. Ja prisudzujem vinu za všetko, čo nefunguje, komunizmu. Videl som dokument od Věry Chytilovej, kde v roku 1948 prišli eštebáci do Národného divadla, a povedali fotografom, že odteraz sa nebudú herečky fotiť v klobúku, ale v ručníku a nebudú v paláci, ale na kombajne. Všetko, čo bolo krásne, bolo buržoázne alebo kapitalistické. A takto sa to skončilo. Teraz je ťažké to vrátiť späť. Ide to pomaly. Niektorí mladí fotografi robia krásne veci. Mnohí robia reportáž. V Amerike zvykli o reportáži hovoriť „Veľa muziky za málo peňazí“. Na fotenie reportáže nepotrebuješ žiadne prachy. Vyjdeš na ulicu a fotíš. Keď chceš urobiť módnu fotku, tak to stojí veľa peňazí. Aby bolo niečo krásne, tak musíš mať krásne veci. Musíš mať krásnu modelku, krásne oblečenie, krásne vlasy, krásny make-up, krásne pozadie. Keď si vymyslíš, že by si chcel fotiť u Niagary a zoberieš si Claudiu Schiffer, už tam máš milión. Ale fotiť nejakých bezdomovcov alebo ľudí natlačených v autobuse, to nestojí nič.

Aký je Váš názor na kritikov? V jednom rozhovore ste sa vyjadril, že” „Najlepšia rada je nikoho nepočúvať!“

Zaujímavé, že to hovorím práve ja, lebo väčšinou som mal vždy dobrú kritiku. Občas niekto povie, že sa mu to nepáči. Väčšinou ľudia, ktorí ma nepoznajú.
Zasa aj kritik potrebuje prácu, aby sa uživil. Mne hovorili, že nesmiem poslúchať rady druhých, lebo keď sa niečo nepodarí, tak neviem podľa ktorej rady som to pokazil. Keď urobím chybu sám, môžem si ju napraviť.
Radšej počúvam niekoho, kto je profesionál a pracuje v tej oblasti, pretože má skúsenosti. Veď kritici chodili asi do tých istých škôl ako fotografi, len sa z nich nestali fotografi, tak kritizujú, ale nerobia výstavy. Keby mal nejaký kritik výstavu v múzeu Pompidou, a potom by mi povedal, ako to mám robiť, aby som tam mohol byť a ja, tak potom to tak urobím. Vždy hovorím “Najlepšia rada je nikoho nepočúvať!“
Veď, ako vieš, keď niekto o niečom napíše, že je to dobre? Ono to neurobí nič. Nebudem z toho ani mladší, ani vyšší, ani bohatší, nedostanem Oscara, tak prečo počúvať.

Je o Vás známe, že rád fotíte mužské akty. Veď Vaše fotky s touto tematikou sú legendárne. Fotili ste však aj veľa žien, dokonca veľmi známych. Aké sú rozdiely medzi mužskými a ženskými modelmi. Myslím povahovo. Kto je viac ufrflaný, nepoddajný, atď.

Určite viac vymýšľajú dievčatá, pretože s fotením i modelingom majú väčšie skúsenosti a viac sa zaujímajú. Keď napr. vyberiem chlapa, ako model, tak mi povie, že potrebuje 14 dní na prípravu, a keď príde a sám sebe sa páči, nie je problém.
Dievčatá však potrebujú mejkap, vlasy a potom chcú väčšiu pusu a menší zadok a prsia, táto stránka spolupráce s chlapmi je lepšia, s dievčatami je viac práce. Chalani povedia ešte pred fotením, či chcú alebo nechcú fotiť, a keď povedia áno, tak už ďalej nič nehovoria. Alebo tak nevnímajú detaily ako dievčatá.

Sú naše domáce “celebrity” také samoľúbe ako často v rozhovoroch spomínate? Nájdu sa medzi nimi aj ozajstní profesionáli?

Určite sú aj ozajstní profesionáli. V práci, ktorú robíme, chcú väčšinou mladých ľudí. Celá naša spoločnosť je orientovaná na mladých. A je ťažké mať v 20. rokoch takú istú celebritu, ako 80-ročnú pani Kvetu Fialovú alebo pána Brodského, s ktorými nebol pri fotení problém.

Keď idete fotiť nejakého superstaristu, ktorý naspieval jednu pesničku, tak s tým je problém. Tak ich však vychovajú ich agenti. Ich starší kolegovia sú podľa mňa profesionáli vďaka tomu, že už veľakrát fotili a vedia, kedy budú vyzerať dobre. Keď nechcú, povedia, že nechcú dopredu. A keď povedia áno, tak potom už nie je problém.

061 - Julie, Lanzarote 1985

A aký ste pri fotení Vy?

Tak, to neviem. To by ste sa museli spýtať môjho asistenta. Raz som čítal rozhovor s modelkou, ktorej sa pýtali, aké bolo fotenie so mnou. Odpovedala, že nevie, pretože celý čas som nič nepovedal. Keď fotím, tak si všetko pripravím vopred. Chcem všetko vedieť a všetko si pripravím, než prídu ľudia. Potom im poviem, čo chcem, a keď fotíme už nič nehovorím. Asi som pri fotení nudný.
No a mňa nikto nefotografuje. Nemám rád, keď ma niekto fotografuje. Väčšinou sa odfotím sám alebo ma odfotí môj asistent.

Sme fotografický časopis a preto, klasická otázka. Aký fotoaparát najčastejšie
používate, aké svetlo, máte asistentov, atď.?

Väčšinou používam môj prvý fotoaparát, ktorý som kúpil ešte koncom 60-tych rokov. Asi ho už nerobia. Volá sa Konica Instant Press. Je to 4,5 x 5,5 palca. Ten používam pre svoju prácu. Nemôžeš meniť foťák vždy, keď príde nový. Potom by ľudia nevedeli, kto to fotí. Pre fotografa je dôležité mať stále rovnaký imidž. Aby bol viditeľný. Keby som neustále menil fotoaparáty, tak by boli ľudia zmätení. Väčšinou fotím denným svetlom. Ak je potrebné umelé svetlo, tak používam Elinchrom. Asistenta používam jedného už asi desať rokov. Pri veľkej zákazke, kde jeden asistent nestačí, tak podľa potreby, dvoch aj troch. Ale väčšinou jedného. Keď fotím pre seba, tak fotím sám, pretože tam nepotrebujem asistenta.

Pracujete s technikou Platinotypie. Čo je na nej tak fascinujúce?

Bernard Shaw raz dávno o sebe povedal : „mám veľmi jednoduchý vkus, uspokojím sa s tým najlepším.” Preto vždy, keď som robil niečo, tak som to chcel robiť perfektne. Platinotypia ma fascinovala od tej doby, keď som ju prvýkrát videl na výstave Irvina Penna v New Yorku a tie fotky sú nádherné. Mohli by sme to prirovnať k pečeniu chleba. Je celkom iné, ak si chleba upečieš sám alebo ho kúpiš v obchode. Farebnú fotku neviem urobiť, teda sám vyvolať. Raz som to skúšal a dopadlo to hrozne…
Platinotypiu nikto nerobí, je to aj dosť finančne nákladné. Čítal som, že najušľachtilejšia fotka je platinotypia a je to jeden z najstarších fotografických procesov z roku 1850. Zanikla počas prvej svetovej vojny. Hovorili, že ak je takáto fotka dobre vyvolaná, vypraná, tak potom môže vydržať aj tisíc rokov. No a tú viem urobiť. Môžem ju robiť pri svetle, lebo reaguje len na slnečné svetlo alebo UV žiarenie. A je to pekné.

Kristina Chrastekova,Česká Elle,1998

Ako si vychádzate s digitálom. Má čo ponúknuť?

Určite rýchlu fotku, fotím aj na digitál. Na zákazku fotím tak, ako chce klient. Pretože hovorím, že pravdu má vždy klient. Takže keď klient chce digitál, tak fotím na digitál. Nie som technicky zdatný, aby som videl rozdiel, či je to digitál alebo analóg, ani sa na to nepýtam. Tí, čo fotili na film, a teraz fotia na digitál, hovoria, že tam nie je toľko šumu a ostrosti. Ja len viem, že filmy sa archivujú lepšie ako digitál, že s digitálom nie je toľko skúseností. Koľko vydrží fotka na CD… ?
Mám 40 rokov staré filmy a stále sú rovnaké. Niekto hovorí, že na CD sa mu za 5 rokov fotky zničili. Nechcem hovoriť, lebo s tým nemám skúsenosti. To je tiež to, čo som sa naučil, že klient má pravdu. Keď má klient zlý vkus, tak mne to je jedno. Svoje robím stále rovnako, robím to na rovnakom foťáku a robím to ručne. To je moje.

Čo sa Vám páči, respektíve nepáči na dnešnej fotografii? Sledujete tvorbu mladšej generácie?

Väčšinou nesledujem nikoho. Tam som veľmi sebecký. Starám sa o svoje fotky. Občas sledujem mladších. Ale neviem, čo je mladšia generácia, či je to 20-ročný fotograf. Ak sa človek vymaní z davu, tak už nie je veľmi mladý. Napríklad ja považujem za mladšiu generáciu La Chapella, ktorý mal teraz na Slovensku výstavu, má 50, ale je o 15 rokov mladší než ja, pre mňa je toto mladšia generácia. Mladých poznám len z rôznych workshopov, ktoré vediem a z výstav po republike. Ale sú dobrí. Nie som kritik, pozerám sa na svoje fotky. Mladých talentovaných fotografov chcem podporovať prostredníctvom Robert Vano Gallery. Hlavne tých, ktorí sa profesionálne zaujímajú o fotografiu.

Na kurzoch, ktoré robíte pre IDIF, sa stretávate s mladými ľuďmi. Dokážu Vás inšpirovať?

Mladí ľudia ma inšpirujú, učím sa od nich všetky nové veci. MP3, Photoshop, digitál a všetko, čo mám robiť. Mladí ma najviac inšpirujú.

029 - Avion, Praha 1992

Nafotili ste obrovské množstvo fotiek, máte aj také, ktoré ste ešte nezverejnil?

Áno, určite. Väčšina fotiek, ktoré mám, ešte nebola zverejnená, pretože som sa držal zásady, ktorú ma učili v Amerike, že prvých 20 rokov by sa mal človek učiť svoju profesiu, druhých 20 rokov by mal produkovať a pracovať a posledných 20 rokov by mal zverejňovať to, čo urobil za celý život. Ľudia väčšinou poznajú len moju platinovú kolekciu, pretože to bola prvá veľká výstava a ostatné budú nasledovať. Aj keby som už vôbec nefotil, mám dosť materiálu na celý život, čo môžem uverejňovať.

Máte ešte nejaký nesplnený fotografický sen?

Nemám. Všetko, čo som chcel urobiť, som splnil. Teraz by som chcel, neviem či to je fotografický sen, mať galériu na Slovensku (pozn. redakcie, tento sen sa Robertovi Vanovi podarili uskutočniť v podobe projektu Robert Vano Gallery s ktorou náš časopis úzko spolupracuje), aby som bol známy aj doma a zároveň by som chcel pomáhať mladým ľuďom.
A možno mať výstavu v Metropolitnom múzeu alebo Pompidou. Ale nemám fotografický sen, že by som chcel nafotiť niekoho ako Lady Gaga.

055 - Baletka, Praha 2005